Katarína Brooková prichádza do Zeleného domu
(ukázka z knížky Vianoce s Annou)

„Podľa starého teplomeru na verande je nula a nový pri bočných dverách ukazuje desať nad nulou," poznamenala Anna v jeden mrazivý decembrový večer. „Takže neviem, či si mám vziať rukávnik, či nie."

„Radšej sa riaďte podľa starého teplomeru," povedala Rebeka Dewová opatrne. „Pravdepodobne je viac navyknutý na našu klímu. Mimochodom, kam idete v takúto chladnú noc?"

„Zastavím sa na Temple Street a pozvem Katarínu Brookovů, aby so mnou strávila vianočné prázdniny v Zelenom dome."

„Potom si však pokazíte prázdniny," povedala Rebeka Dewová vážne. „Tá by ignorovala aj anjelov... keby sa dakedy vôbec znížila k tomu, že by vstúpila na nebesia. A najhoršie je to, že je pyšná na svoje zlé spôsoby... myslí si, že nepochybne poukazujú na silu jej osobnosti!"

„Rozum mi káže súhlasiť s každým vaším slovom, ale moje srdce mi káže inak," povedala Anna. „Napriek všetkému cítim, že pod nepríjemným zovňajškom Kataríny Brookovej sa skrýva iba plaché, nešťastné dievča. A nikdy sa mi nepodarí pokročiť vo vzťahu s ňou, ak budem v Summerside, ale ak ju dostanem do Zeleného domu, verím, že tam sa rozplynie jej nevraživosť."

„Nezískate si ju. Nepôjde," predpovedala Rebeka Dewová. „Asi to prijme ako urážku... bude to pokladať za dobročinnosť. Raz sme ju pozvali k nám na Štedrý večer... rok predtým, než ste k nám prišli vy ... pamätáte, to bolo v tom roku, čo nám pani MacComberová dala dvoch moriakov, a nevedeli sme, čo si s nimi počať... a ona len povedala: „Nie, ďakujem. Ak niečo nenávidím, tak potom slovo Vianoce!"

„Ale to je také hrozné... nenávidieť Vianoce! Niečo treba podniknúť, Rebeka Dewová. Požiadam ju a mám zvláštne tušenie, že mi prisľúbi prísť."

„Akosi," povedala Rebeka Dewová váhavo, „keď vy poviete, že sa niečo stane, človek tomu verí. Nemáte šiesty zmysel? Matka kapitána MacCombera ho mala. Naskakovala mi pri tom husia koža."

„Myslím, že nemám nič, z čoho by vám musela naskakovať husia koža. Je to iba ... istý čas som mala pocit, že Katarína Brooková sa pod svojím neprístupným zovňajškom ide takmer zblázniť z osamelosti a že moje pozvanie príde práve vo vhodnom psychologickom momente, Rebeka Dewová."

„Nie som bakalárka umení," povedala Rebeka s nesmiernou skromnosťou, „a neupieram vám právo používať slová, ktorým nie vždy rozumiem. A nepopieram, že si viete obkrútiť ľudí okolo malíčka. Pozrite, ako ste ovládli Pringlovcov. Ale hovorím, že ľutujem, ak si so sebou na Vianoce vezmete ten ľadovec kombinovaný so strúhadlom na muškátový orech."

Anna si vôbec nebola taká istá, ako to predstierala, keď kráčala po Temple Street. Katarína Brooková bola naozaj v poslednom čase neznesiteľná. Znovu a znovu si odmietnutá Anna hovorila tak pochmúrne ako Poeov Havran: ,Nikdy viac'. Na včerajšej učiteľskej porade kladne zhodnotili Kataríninu prácu, ale Anna si v nestráženom okamihu všimla v očiach staršej dievčiny niečo ... niečo horúčkovité, výraz, aký má zver v klietke, šialený od nespokojnosti. Anna prežila prvú polovicu noci váhaním, či pozvať Katarínu Brookovú do Zeleného domu, alebo nie. Nakoniec zaspala so skalopevným rozhodnutím.

Katarínina domáca uviedla Annu do prijímacej izby a pokrčila tučným plecom, keď sa jej Anna opýtala na slečnu Brookovú.

„Poviem jej, že ste tu, ale neviem, či zíde dolu. Je namrzená. Dnes večer som jej pri jedle povedala, že podľa pani Rawlinsovej sa oblieka škandalózne na učitelku summersidskej strednej školy, a ona sa zatvárila povýšenecky ako zvyčajne."

„Myslím si, že ste to slečne Brookovej nemali hovoriť," povedala Anna vyčítavo.

„Ale podľa mňa by to mala vedieť," povedala pani Dennisová akosi podráždene.

„Mysleli ste si, že by mala vedieť aj to, že inšpektor ju označil za jednu z najlepších učiteliek v prímorskej oblasti?" spýtala sa Anna. „Alebo ste o tom nevedeli?"

„Ach, počula som o tom. Ale už teraz je dosť namyslená, nieto ešte potom. Pýcha je na to prislabé slovo ... hoci neviem veru, na čo je taká pyšná. Prirodzene, bola dnes celá pojašená, pretože som jej povedala, že nemôže tu mať psa. Vzala si do hlavy, že chce chovať psa. Povedala, že mu bude platiť potravu a dozrie, aby nebol na ťarchu. Ale čo by som s ním robila, keď bude ona v škole? Postavila som si hlavu. ,Psov neubytúvam,' povedala som jej."

„Ach, pani Dennisová, nedovolíte jej chovať psa? Nebol by vám na ťarchu ... veľmi. Mohli by ste ho mať v pitvore, kým bude ona v škole. A pes je skutočne dobrou ochranou na noc. Priala by som si, aby ste jej to dovolili ... prosím vás."

Vždy, keď Anna Shirleyová povedala „prosím", v jej očiach zaplanulo čosi, prečo jej ľudia zvyčajne nemohli nevyhovieť. Pani Dennisová napriek svojim mocným pleciam a všetečnému jazyku nebola bezcitná. Katarína Brooková ju jednoducho občas popudzovala svojimi nezdvorilými spôsobmi.

„Neviem, prečo by ste sa vy mali trápiť tým, či bude mať psa, alebo nie. Nevedela som, že ste také priatelky. Nemá žiadnych priatelbv. Nikdy som tu nemala takú nevľúdnu nájomníčku."

„Myslím si, že práve preto chce psa, pani Dennisová. Nikto z nás nemôže žiť bez nejakej spoločnosti."

„Nuž, to je ten prvý náznak ľudskosti, ktorý som si u nej všimla," povedala pani Dennisová. „Nemám nijaké námietky proti tomu, aby mala psa, ale akosi ma rozčuľoval ten jej sarkastický tón, akým sa ma na to spýtala: ,Asi nebudete súhlasiť, keď sa vás opýtam, či by som mohla mať psa, pani Dennisová,' povedala povýšenecky. Dovoliť jej psa! ,Správne predpokladáte,' povedala som jej rovnako povýšenecky. Nerada odvolávam svoje slová, tak ako väčšina ľudí, ale povedzte jej teda, že môže mať psa, ak sa zaručí, že nebude robiť neplechu v prijímacej izbe."

Anna si pomyslela, že prijímacia izba by nevyzerala horšie, ani keby v nej pes robil neplechu. So zachvením si obzrela zašpinené čipkované záclony a ohyzdné fialové ruže na koberci.

„Ľutujem každého, kto musí prežiť Vianoce v takomto penzióne," pomyslela si. „Vôbec sa nečudujem, že sa Kataríne protiví celý svet. Toto miesto by potrebovalo prevetrať... zaváňa to tu tisícimi ,vôňami'. Prečo tu Katarína ostáva, keď má slušný plat?"

„Hovorí, že môžete vyjsť hore," priniesla pani Dennisová odkaz dosť váhavo, pretože slečna Brooková splnila želanie.

Úzke, strmé schodište bolo odpudzujúce. Nijako nelákalo a nikto, kto nemusel vyjsť hore, by ním asi radšej nešiel. Linoleum v hale bolo od používania popraskané. Malá zadná predsieň, kde sa Anna ocitla, pôsobila dokonca ešte bezútešnejším dojmom ako prijímacia izba. Osvetľovalo ju jedno plynové svietidlo bez tienidla. Bola tu železná postel s priehlbinou uprostred a úzke okno s riedkou záclonou s výhladom na zadnú záhradu, kde bola vystavená na obdiv veľká hŕba plechoviek. Ale nad tým sa klenula nádherná obloha a rad lombardských topoľov týčiacich sa oproti dlhým, purpurovo sfarbeným kopcom v diaľke.

„Ach, slečna Brooková, pozrite na ten západ slnka," povedala Anna nadšene z vŕzgajúceho kresla bez podušiek, do ktorého ju Katarína nie veľmi prívetivo usadila.

„Videla som už veľmi veľa západov slnka," povedala Katarína chladne a bez pohnutia. (,Len mi nadbiehajte s vašimi západmi slnka!' pomyslela si zatrpknuto.)

„Takýto ste nevideli. Žiadne dva západy slnka nie sú rovnaké. Len si sem sadnite a dovoľte mu zahĺbiť sa do našich duší," povedala Anna. A pomyslela si: ,Hovoríte niekedy aj niečo príjemné?'

„Nebuďte, prosím, smiešna."

To boli tie najurážlivejšie slová, sprevádzané urážlivým, opovržlivým tónom v Kataríninom hlase. Anna sa odvrátila od svojho západu slnka a pozrela na Katarínu, rozhodnutá takmer naisto vstať a odísť. Ale Katarínine oči vyzerali trochu čudne. Žeby plakala? Isto nie ... ťažko si predstaviť Katarínu Brookovú plakať.

„Necítim sa tu veľmi vítaná," povedala Anna pomaly.

„Nepretvarujem sa. Nemám váš pozoruhodný talent robiť zo seba dámu ... hovorím každému presne to, čo si myslím. Nie ste vítaná. Môže táto izba na niekoho pôsobiť pohostinne?"

Katarína urobila pohŕdavé gesto smerom k vyblednutým stenám, odretým, nepokrytým stoličkám a rozheganému toaletnému stolíku so závesom z ovisnutého mušelínu.

„Nie je to pekná izba, ale prečo v nej ostávate, ak sa vám nepáči?"

„Ach ... prečo... prečo? To by ste nepochopili. Na tom nezáleží. Nestarám sa o to, čo si kto myslí. Čo vás sem dnes večer priviedlo? Asi ste sem neprišli obdivovať západ slnka."

„Prišla som sa vás opýtať, či by ste nestrávili vianočné prázdniny so mnou v Zelenom dome." (,Teraz,' pomyslela si Anna, ,príde ďalší dobre mierený útok irónie! Kiež by si aspoň sadla. Len tu stojí, akoby čakala, kedy odídem.')

Na chvíľu však zavládlo ticho. Potom Katarína pomaly povedala: „Prečo ma pozývate? Nie je to preto, že by ste ma mali rada ... to nemôžete predstierať."

„Pretože nemôžem zniesť pomyslenie na to, že by akákoľvek ľudská bytosť mala prežiť Vianoce v takomto prostredí," povedala Anna otvorene.

A potom prišla irónia.

„Ach, rozumiem. Príhodný záchvat dobročinnosti. Ešte na ňu nie som odkázaná, slečna Shirleyová."

Anna vstala. Stratila s touto čudáckou, pyšnou stvorou trpezlivosť. Prešla cez izbu, pozrela sa priamo do Kataríniných očí a povedala: „Katarína Brooková, či si to pripustíte, alebo nie, zaslúžili by ste si pár na zadok."

Na chvíľu sa na seba uprene zahľadeli.

„Isto sa vám uľavilo, keď ste mi to povedali," odvetila Katarína. Ale z jej hlasu akosi zmizol urážlivý tón. Ba dokonca jej sotva viditeľne trhlo kútikom úst.

„Veru uľavilo," povedala Anna. „Už nejaký čas som vám to chcela povedať. Nepozývam vás do Zeleného domu z dobročinnosti ... to viete veľmi dobre. Môj pravý dôvod som vám už povedala. Tu by nikto nemal prežiť Vianoce ... už len tá myšlienka zraňuje."

„Pozvali ste ma do Zeleného domu len preto, že ma ľutujete."

„Ľutujem vás. Pretože ste sa zatvorili pred životom ... a teraz sa život zatvoril pred vami. Prestaňte s tým, Katarína Brooková. Otvorte životu svoje dvere ... a život vstúpi k vám."

„Verzia otrepanej frázy Anny Shirleyovej: Ak nastavíte zrkadlu usmievavú tvár, stretnete sa s úsmevom," povedala Katarína, pokrčiac plecami.

„Je pravdivá, ako sú všetky vaše takzvané otrepané frázy. Nuž, idete do Zeleného domu, alebo nie?" nástojila Anna.

„Čo by ste povedali, keby som prijala vašu ponuku ... sama sebe, nie mne?"

„Povedala by som si, že ste prejavili prvý slabý náznak spoločenského cítenia, aké som vo vás vždy tušila," vrátila jej útok Anna.

Katarína sa nečakane zasmiala. Prešla cez izbu k oknu, zamračila sa na ohnivý pásik, ktorý zostal z celého toho ,opovrhnutiahodného' západu slnka, a potom sa obrátila.

„Nuž dobre ... pôjdem. A teraz môžete nechať voľný priechod svojim citom a povedať mi, ako vás teší, že spolu prežijeme príjemné chvíle."

„Mňa to naozaj teší. No neviem, či sa vy budete cítiť príjemne, alebo nie. To bude vo veľkej miere závisieť od vás, slečna Brooková."

„Och, budem sa správať slušne. Budete prekvapená. Asi nebudem veľmi zábavná spoločníčka, ale sľubujem vám, že nebudem jesť svojím nožom, ani urážať ľudí, keď mi povedia, aký je pekný deň. Otvorene vám vravím: idem len preto, lebo nemôžem zniesť tú myšlienku, že by som tu prežívala Vianoce osamote. Pani Dennisová sa chystá odísť na vianočné sviatky k dcére do Charlottetownu. Je hrozné pomyslieť si, že by som si mala sama variť. Som mizerná kuchárka. Ale dávate mi čestné slovo, že mi nebudete želať radostné Vianoce? Jednoducho sa nechcem radovať na Vianoce."

„Nebudem. Ale za dvojčatá sa vám nemôžem zaručiť."

„Nechystám sa vás požiadať, aby ste si tu sadli ... mrzli by ste... ale tam, kde bol váš západ slnka, je teraz veľmi pekný mesiac, a ak vám to nebude proti vôli, pôjdem s vami domov a pomôžem vám ho obdivovať."

„Budem rada," povedala Anna. „Ale chcela by som vám pripomenúť, že v Avonlea máme omnoho krajšie mesiace."

„Takže pôjde?" spýtala sa Rebeka Dewová, keď naplnila Anninu fľašu horúcou vodou. „Nuž, slečna Shirleyová, dúfam, že sa ma nikdy nepokúsite prinútiť prestúpiť na mohamedánsku vieru ... pretože by ste pravdepodobne mali úspech. Kde je tá mačka? Vyvádza niekde po Summerside, a vonku je na nule."

„Ale nie podľa nového teplomeru. Dusty Miller leží skrútený do klbka na hojdacom kresle pri mojich kachliach vo vežičke a slastne si gajduje."

„Nuž dobre," povedala Rebeka Dewová a trochu sa zachvela, keď zatvárala kuchynské dvere, „doprajem každému na svete, aby mal také teplé útočisko, ako máme dnes večer my."

Anna nevedela, že keď opustila na Vianoce Veterné topole, malá Elizabeth vyzerala túžobne jedným zo svojich manzardových okien na Čečine so slzičkami v očiach a cítila sa, akoby z jej života bolo naveky odišlo všetko, pre čo sa oddá žiť, a že v tej chvíli bola tou najozajstnejšou Lizzie. Ale keď jej prenajaté sane zmizli z dohľadu za najbližšou zákrutou Uličky duchov, podišla k posteli a kľakla si pri nej.

„Dobrý Bože," zašepkala, „viem, že je zbytočné žiadať od teba radostné Vianoce, lebo stará mama a Žena nemôžu byť veselé, ale nech má moja milá slečna Shirleyová šťastné, prešťastné Vianoce, a priveď mi ju bezpečne späť, keď bude po Vianociach."

„Teraz," povedala si Elizabeth, zdvíhajúc sa z kolienok, „som urobila všetko, čo som mohla."

Anna už vychutnávala radostnú atmosféru Vianoc. Doslova žiarila, keď vlak opustil stanicu. Škaredé ulice sa stratili ... išla domov ... domov do Zeleného domu. Vonku bol celý svet zlatobielej a bledofialovej farby, tu i tam pretkávaný tmavými tajomnými smrekmi a bezlistou krehkosťou briez. Z uháňajúceho vlaku sa zdalo, že slnko, nízko nad holými lesmi, sa valí cez stromy ako mocné božstvo. Katarína mlčala, ale nevyzerala neprívetivo.

„Nečakajte, že budem rozprávať," varovala Annu stroho.

„Nečakám. Dúfam, že ma nepokladáte za jednu z tých strašných osôb, čo vám dajú pocítiť, že s nimi máte po celý čas konverzovať. Budeme sa rozprávať iba vtedy, keď sa nám bude chcieť. Pripúšťam, že ja zväčša mám chuť rozprávať, ale vy si nemusíte všímať, čo hovorím."

Davy im prišiel oproti do Bright Riveru s veľkými dvojsedadlovými saňami, plnými kožušinových prikrývok a s tuhým objatím pre Annu. Naše dve dievčatá sa uvelebili na zadné sedadlá. Jazda zo stanice do Zeleného domu bola vždy veľmi príjemnou súčasťou Anniných víkendových pobytov doma. Vtedy si v mysli privolávala svoju prvú jazdu z Bright Riveru s Matejom. Bolo to na jar a teraz bol december, no všetko sa jej po ceste prihováralo: ,Pamätáš si?' Sneh vŕzgal pod saňami; cengot zvončekov sa rozliehal radmi vysokých, končistých jedlí zahalených snehom. Stromy v zasneženej Rozkošnej aleji boli posplietané malými girlandami hviezdičiek. A z jedného kopca uvideli pod mesiačikom veľký záliv, biely a tajomný, ale stále ešte nezamrznutý.

„Na tejto ceste je jedno miestečko, kde hneď pocítim, že som doma," povedala Anna. „Je to na vrchu ďalšieho kopca, odtiaľ uvidíme svetlá Zeleného domu. Práve myslím na večeru, ktorú nám už Marilla isto prichystala. Verím, že ju už tu ucítim. Ach, je to krásne ... krásne ... krásne byť opäť doma!"

Zdalo sa, že každý strom vo dvore Zeleného domu ju víta ... každé svietiace okno ju vábilo. A ako len zavoňala Marillina kuchyňa, keď otvorili dvere! Dom bol plný objatí, radostných zvolaní a smiechu. Dokonca ani Katarína nevyzerala ako cudzia, ale ako jedna z nich. Pani Lyndová položila svoju obľúbenú lampu z prijímacej izby na stôl prichystaný na večeru a zažala ju. Bola to skutočne nepekná vec s nepekným červeným tienidlom, ale aké teplé ružové svetlo vrhala na okolie! Aké teplé a priateľské boli tiene. A ako pekne Dóra vyrástla. A z Davyho bol takmer hotový muž.

Čakalo ich veľa noviniek. Diane sa narodila dcérka ... Jossie Pyeová mala mladého muža ... a Karol Sloane sa vraj zasnúbil. Boli to všetko také vzrušujúce správy, akoby šlo priam o impérium. Pani Lyndová vystavila na obdiv svoju novú, práve dokončenú ručnú prácu, pozošívanú z piatich tisícov kúskov, a zožala zaslúženú chválu.

„Keď prídete domov vy, Anna," povedal Davy, „zdá sa, že všetko ožije."

„A tak to aj má byť," priadlo si Dorino mačiatko.

„Vždy len ťažko odolávam čaru mesačnej noci," povedala Anna po večeri. „Čo by ste povedali, slečna Brooková, na vychádzku na snežniciach? Zdá sa mi, že ste vraveli, že sa tak zvyčajne prechádzate."

„Áno ... je to jediná vec, ktorú viem ... Ale neskúšala som to už šesť rokov," povedala Katarína a pokrčila plecami.

Anna vytiahla z pôjda svoje snežnice a Davy vybehol do domu Na stráni požičať starý pár Dianiných snežníc pre Katarínu. Išli cez Aleju milencov, popretkávanú rozprávkovými tieňmi stromov, popri plotoch, ktoré lemovali malé jedličky, a cez lesy, plné tajomstiev, ktoré - zdalo sa vám - lesy už-už prezradia, ale nikdy to neurobili ... a cez otvorené čistinky, ktoré boli sťa strieborné jazierka.

Nerozprávali, a ani sa im nechcelo rozprávať. Sťaby sa báli narušiť čarovné chvíle. Ale Anna sa nikdy necítila tak blízko ku Kataríne Brookovej ako teraz. Zviedlo ich dovedna akési magické čaro tohto zimného večera ... takmer dovedna, ale nie úplne.

Keď vyšli na hlavnú cestu a preleteli okolo nich sane s cengajúcimi zvončekmi, zvonivým smiechom, obe dievčence si mimovoľne vzdychli. Obom sa zdalo, že opúšťajú svet, ktorý nemá nič spoločné s tým, do ktorého sa vracajú ... svet, v ktorom nejestvoval čas ... v ktorom bola mladosť nesmrteľná... kde sa duše dorozumievali tak, že nebolo treba nič také nedokonalé, ako sú slová.

„Bolo to prekrásne," povedala si Katarína zreteľne sama pre seba, takže Anna na to neodpovedala.

Išli dolu cestou a potom nahor dlhou uličkou k Zelenému domu, ale skôr ako dosiahli bránku do dvora, obe sa na akýsi spoločný popud zastavili a stáli v tichosti, opierajúc sa o starý plot porastený machom, a pozerali na zádumčivý, láskavý starý dom, ktorý sa neurčito črtal cez závoj stromov. Aký prekrásny bol Zelený dom za zimného večera!

Nižšie pod ním bolo Trblietavé jazierko, uväznené v ľade, po okraji olemované tieňmi stromov. Všade bolo ticho, narúšané len rýchlym dupotom konských kopýt cez most. Anna sa usmiala pri spomienke, ako často počula ten zvuk, keď ležala v svojej izbietke a predstavovala si, že to bol cval rozprávkových koni uháňajúcich nocou. Náhle prerušil ticho ďalší zvuk. „Katarína... vy... prečo... plačete?!" Akosi sa zdalo nemožné predstaviť si Katarínu, že plače. Ale ona plakala. A slzy ju zrazu poľudštili. Anna sa o ňu už viac nebála.

„Katarína ... milá Katarína ... čo sa stalo? Môžem vám pomôcť?"

„Ach ... to nepochopíte!" Katarína prudko vydýchla. „Pre vás bolo vždy všetko jasné. Vy ... zdá sa, že žijete v akomsi začarovanom kruhu lásky a romantiky. ,Žasnem, aký príjemný objav som dnes urobila'... to zdá sa, že taký je váš postoj k životu, Anna. Ale čo sa mňa týka, ja som zabudla, ako žiť ... nie, ja som vlastne nikdy nevedela, ako žiť. Som ... som ako stvorenie chytené do pasce. Nevládzem sa z nej vyslobodiť ... a zdá sa mi, že niekto do mňa stále štuchá palicami cez mreže.

A vy ... vy máte toľko šťastia, že neviete, čo si s ním počať ... všade samých priateľov, milého! Nechcem tým povedať, že chcem milého ... nenávidím mužov ... ale keby som dnes večer zomrela, jedinej živej duši by som nechýbala. Ako by sa vám páčilo byť na svete úplne bez priateľov?"

Katarínin hlas sa zlomil ďalším vzlykom.

„Katarína, tvrdíte, že máte rada otvorenosť. Budem k vám teda úprimná. Ak ste tak bez priateľov, ako vravíte, je to vaša vlastná chyba. Ja som chcela byť vašou priateľkou. Ale vy ste boli samý tŕň a bodliak."

„Ach, viem ... viem. Ako som vás nenávidela, keď ste ešte len prišli! Predvádzali ste sa so svojím perlovým prsteňom..."

„Katarína, ja som sa s ním ,nepredvádzala'!"

„Ach, asi nie. To je len tá moja nešťastná nenávistnosť. Ale zdalo sa, ako by sa on sám predvádzal... niežeby som vám závidela vášho nápadníka ... nikdy som sa nechcela vydávať ... videla som, ako to bolo medzi mojím otcom a matkou ... ale nezniesla som, že ste ma prevyšovali, a pritom ste mladšia odo mňa ... tešila som sa, keď vám Pringlovci strpčovali život. Zdalo sa mi, že máte všetko, čo mne chýba ... pôvab ... priateľov ... mladosť. Mladosť! Vlastne som nemala nijakú mladosť. To vy nepoznáte. Vy neviete ... nemáte ani predstavu o tom, aké to je, keď vás nikto nechce ... nikto!"

„Ach, ako by som nevedela?!" vykríkla Anna.

Niekoľkými stručnými vetami načrtla Kataríne svoje detstvo predtým, než prišla do Zeleného domu.

„Keby som to bola vedela skôr," povedala Katarína. „To by bolo iné. Zdalo sa mi, že ste miláčikom šťasteny. Zožierala ma nenávisť k vám. Získali ste postavenie, po akom som túžila ja ... ach, viem, že máte vyššie vzdelanie ako ja, ale to ma nezaujímalo. Ste pekná ... prinajmenšom prinútite ľudí, aby si to mysleli. V mojich najranejších spomienkach sa vynára poznámka: ,Aké škaredé dieťa!' Vy vchádzate do miestnosti ... pôvabne ... ach, pamätám sa, ako ste vošli do školy prvé ráno. Ale myslím skutočným dôvodom mojej nenávisti k vám bolo zdanie, že nosíte v sebe akúsi tajnú radosť ... ako keby každý deň vášho života bol jedno veľké dobrodružstvo. Napriek tomu, že som vás nenávidela, niekedy som si v duchu priznala, že ste mohli práve prísť z nejakej vzdialenej hviezdy."

„Katarína, týmito poklonami mi vyrážate dych. Ale už ste ma prestali nenávidieť, však?! Teraz už môžeme byť priateľkami."

„Sama neviem ... nikdy som nemala žiadnu priateľku, tým menej priateľku rovnakého veku. Nikde nepatrím ... nikdy som nikde nepatrila. Myslím, že neviem, ako byť priateľskou. Nie, viac k vám už nepociťujem nenávisť ... sama neviem, čo k vám cítim ... ach, asi na mňa začína pôsobiť váš pôvab. Viem len, že by som vám chcela vyrozprávať, aký bol môj život. Nikdy by som vám o tom nerozprávala, keby ste mi vy neopísali váš život predtým, než ste prišli do Zeleného domu. Chcem, aby ste sa dozvedeli, čo ma urobilo takou, aká som. Ani neviem, prečo by som chcela, aby ste ma pochopili ... ale chcem to."

„Moja milá Katarína, len mi to povedzte. Ja vás chcem pochopiť."

„Vy naozaj viete, aké to je, keď vás nechcú, to pripúšťam ... ale nezažili ste, aké to je, keď viete, že vás nechcú otec s matkou. Tí moji ma nechceli. Nenávideli ma od chvíle, keď som sa narodila ... aj predtým ... a nenávideli aj jeden druhého. Áno, nenávideli sa. Stále sa hádali ... boli to trápne, zlostné a malicherné hádky. Moje detstvo bolo ako nočná mora. Keď som mala sedem rokov, moji rodičia zomreli a mňa si vzala rodina uja Henryho. A ani tam ma nechceli.

Všetci sa na mňa pozerali povýšenecky, pretože som žila z ich milosti. Pamätám si všetky urážky, ktoré sa mi dostali ... každú jednu. Neviem si spomenúť na jediné milé slovko. Musela som nosiť šaty po sesterniciach. Veľmi dobre si pamätám najmä na jeden klobúk ... vyzerala som v ňom ako hríb. Robili si zo mňa posmech, keď som ho mala na hlave. Jedného dňa som si ho strhla z hlavy a hodila do ohňa. Musela som potom nosiť do kostola po celý zvyšok zimy ten najstrašnejší staromódny klobúk. Nikdy som nemala ani len psa ... a tak veľmi som ho chcela. Nebola som hlúpa, tak veľmi som túžila po kurze na bakalárku umení ... ale, prirodzene, práve takisto som si mohla želať modré z neba. Ujo Henry však napokon predsa len súhlasil, že mi bude platiť štúdium na Kráľovskej akadémii, ak mu splatím výdavky, keď začnem učiť. Platil mi ubytovanie v úbohom treťotriednom penzióne, kde som mala izbu za kuchyňou; v zimných mesiacoch tam bola ľadová zima a v lete zas horúco, navyše v každom ročnom období plno zatuchnutých kuchynských pachov. A tie šaty, čo som musela nosiť do Akadémie! Získala som však kvalifikáciu a pridelili mi druhú triedu na summersidskej strednej škole ... jediný kúsok šťastia, aké som kedy mala. Odvtedy som šetrila a odtŕhala si od úst, aby som mohla splácať peniaze ujovi Henrymu ... nielen za štúdium v Akadémii, ale aj za ubytovanie po všetky tie roky, čo som tam žila. Dal mi podmienku, že mu nesmiem zostať dlžná ani jeden cent. Preto som sa ubytovala u pani Dennisovej a obliekala tak ošumelo. Práve som mu vyplatila poslednú splátku. Po prvý raz v živote sa cítim slobodná. Medzitým som sa uberala zlým smerom. Viem, že som nespoločenská ... viem, že mi nikdy nepríde na myseľ, čo by som mala povedať. Viem, že je to moja vlastná vina, keď ma pri spoločenských príležitostiach zanedbávajú a prehliadajú. Viem, že som náročky brojila proti výtvarnému umeniu. Viem, že som ironická. Viem, že ma moji žiaci považujú za tyranku. Viem, že ma nenávidia. Myslíte si, že ma to nezraňuje? Vždy vyzerajú tak, akoby sa ma báli ... neznášam ľudí, ktorí sa tvária, že sa ma boja. Ach, Anna ... ochorela som na nenávisť. Chcem byť ako ostatní ľudia ... a neviem ako. To ma robí takou zatrpknutou."

„Ach, ale vy to docielite!" Anna objala Katarínu. „Vy budete vedieť vypudiť nenávisť zo svojej mysle ... vyliečiť sa z nej. Život sa pre vás teraz ešte len začína ... odkedy ste konečne celkom slobodná a nezávislá. A nikdy neviete, čo sa môže skrývať za ďalšou zákrutou na ceste."

„To som od vás počula aj predtým ... smiala som sa tej vašej ,zákrute na ceste'. Ale môj problém spočíva v tom, že na mojej ceste nie sú žiadne zákruty. Vidím ju, ako sa predo mnou tiahne priamo k obzoru ... nekonečne jednotvárna. Ach, Anna, nevyľakal vás niekedy život svojou prázdnotou ... zástupmi ľahostajných, nezaujímavých ľudí? Nie, pravdaže, nevyľakal. Nemusíte po celý zvyšok svojho života pokračovať v ,učiteľovani". A zdá sa, že pre vás je každý zaujímavý, dokonca aj tá malá okrúhla červená stvora, ktorú voláte Rebeka Dewová. Musím sa priznať, že ja nenávidím učiteľskú profesiu ... ale nič nemôžem robiť. Učiteľ nie je jednoducho pánom svojho času. Ach, viem, vám sa to páči ... neviem, ako to vládzete. Anna, ja chcem cestovať. Vždy som po tom túžila. Pamätám si na jeden a vlastne jediný obrázok, ktorý visel v mojej izbe u uja Henryho. Bola to vyblednutá stará reprodukcia, ktorú nechceli ani do jednej izby a vyradili ju. Na tom obrázku bola púšť so zhlukom paliem okolo prameňa a karavána tiav kráčajúca do diaľky. Doslova ma ten obrázok fascinoval. Vždy som túžila vyhľadať jeho predlohu ... chcela som vidieť Južný kríž a Tádž Mahál a Karnacké stĺpy. Chcela by som sa o tom presvedčiť ... nielen veriť tomu... že Zem je guľatá. To si však nikdy nebudem môc dovoliť z učiteľského platu. Budem musieť večne učiť, trepať o ôsmich ženách kráľa Henricha a o nevyčerpateľných zdrojoch britského domínia."

Anna sa zasmiala. Teraz sa odvážila zasmiať, pretože z Kataríninho hlasu vymizla zatrpknutosť. Znel iba žalostne a nespokojne.

„Nech je akokoľvek, budeme priateľkami ... na začiatok nášho priateľstva tu strávime desať veselých dní. Vždy som sa s vami chcela spriateliť, Katarína ...! Vždy som cítila, že pod tou vašou ,ostnatou obranou' sa skrýva niečo, pre čo by ste mohli byť hodnotnou priateľkou."

„Tak to ste si o mne skutočne mysleli? Vždy ma to zaujímalo. Nuž, budem mať príležitosť zmeniť sa, ak sa to dá. A možno sa to dá. V tomto Zelenom dome uverím takmer všetkému. Je to prvé miesto, na ktorom sa cítim naozaj ako doma. Chcela by som byť podobnejšia ostatným ľuďom ... ak nie je príliš neskoro. Nacvičím si dokonca aj žiarivý úsmev pre toho vášho Gilberta, keď pricestuje zajtra večer. Zabudla som síce, ako konverzovať s mladými mužmi ... ak som to vôbec niekedy vedela. Pomyslí si o mne, že som len jedna stará dievka. Som zvedavá, či budem nazlostená sama na seba, keď si pôjdem dnes večer ľahnúť, pretože som pred vami odhodila svoju masku a dovolila vám nazrieť do mojej chvejúcej sa dušičky."

„Nie, nebudete. Pomyslite si: ,Som rada, že prišla na to, že som ľudská.' Ideme sa uvelebiť do teplučkých našuchorených perín, asi s dvoma horúcimi fľašami, ktoré nám pravdepodobne Marilla a pani Lyndová dajú každá po jednej z obavy, že tá druhá na to zabudla. A po tejto vychádzke za mrazivého mesačného večera sa budete cítiť ako človek, ktorý prvý objavil, že obloha je modrá. A podučíte sa umeniu robiť vianočné pudingy, pretože na štvrtok mi jeden pomôžete urobiť ... jeden ohromný, veľký vianočný puding."

Anna bola prekvapená, ako dobre Katarína vyzerala, keď vošli dnu. Tvár jej po dlhej vychádzke na ostrom vzduchu blčala a táto farba ju úplne zmenila.

,Nuž, Katarína by bola pekná, keby nosila klobúky a šaty, ktoré jej pristanú,' uvažovala Anna, keď sa snažila predstaviť si Katarínu v tmavom, sýtočervenom zamatovom klobúku, ktorý videla v summersidskom obchode, na jej čiernych vlasoch a stiahnutom do jej jantárových očí. Jednoducho musím zistiť, čo sa s tým dá robiť.'

Sobota a pondelok boli v Zelenom dome plné veselosti. Uvarili vianočný puding a priniesli domov vianočný stromček. Katarína, Anna i Davy s Dorou išli poň do lesa... bola to utešená malá jedlička; s jej vyťatím sa Anna zmierila len preto, že jedlička rástla na malej čistinke pána Harrisona, ktorú mali na jar poorať.

Túlali sa po lese, trhali halúzky smrekov a imelo na vence, dokonca aj nejaké papradie, čo sa uchovalo zelené v hlbokých lesných priehlbinách po celú zimu, až kým si deň nepovolal cez vrchy pokryté belobou na pomoc noc. Potom sa víťazne vrátili do Zeleného domu. Stretli sa tam s vysokým mladým mužom, ktorý mal orechovohnedé oči a rašiace fúzy, čo ho robili oveľa starším a zrelším. Anna zapochybovala, či je to skutočne Gilbert, alebo cudzí čovek.

Katarína ich s jemným úsmevom, ktorý mal byť ironický, ale sa jej to celkom nepodarilo, zanechala v prijímacej izbe a po celý večer sa v kuchyni hrala rozličné hry s dvojčatami: S úžasom zistila, že ju to baví. A aká zábava to bola, keď išla s Davym dolu do pivnice a zistila, že na svete ešte jestvujú také veci ako sladké jablká!

Katarína ešte nikdy predtým nebola vo vidieckej domácnosti a nemala ani potuchy, ako rozkošné, strašidelné, neskutočne môže vyzerať v svetle sviečky. Hneď sa život zdal vzrušujúcejším. Po prvý raz si Katarína uvedomila, že aj pre ňu môže mať život čaro.

V jednu skorú hodinu vianočného rána Davy narobil taký hluk, že by ním bol zobudil aj sedmospáčov, behal totiž hore-dolu po schodoch a zvonil starým kravským zvoncom. Marilla bola jeho počínaním zhrozená, kedže mali v dome hosťa, ale Katarína zišla dolu so smiechom. Medzi ňou a Davym vzniklo akési neobvyklé kamarátstvo. Úprimne sa Anne priznala, že k dokonalej Dore nemá taký vzťah, ale Davy je z toho istého cesta ako ona.

Otvorili dvere do prijímacej izby a ešte pred raňajkami si porozdeľovali darčeky, pretože inak by dvojčatá, dokonca ani Dóra, od nedočkavosti nevedeli jesť. Katarína, ktorá nečakala nič, možno okrem darčeka zo slušnosti od Anny, zistila, že ju obdaroval každý člen rodiny. Dostala háčkovanú vlnenú prikrývku žiarivej farby od pani Lyndovej, malé vrecko plné fialkového koreňa od Dory, nôž na papier od Davyho, kôš maličkých pohárikov džemu a rôsolu od Marilly, a dokonca malú bronzovú šachovú figúrku ako ťa-židlo na papier od Gilberta.

A pod stromčekom bolo na kúsku teplej vlnenej prikrývky stúlené chutné, malé hnedooké šteniatko s ostražitými hodvábnymi uškami a nezbedným chvostíkom. Na krku malo uviazaný lístok s týmto venovaním: ,Od Anny, ktorá sa predsa len odvažuje popriať Vám radostné Vianoce.'

Katarína vzala jeho drobné, vrtiace sa tielko do náručia a rozochvené prehovorila: „Anna... je také zlaté! Ale pani Dennisová mi ho nedovolí chovať u nej. Pýtala som sa jej na to, a odmietla."

„Všetko som s pani Dennisovou dohodla. Uvidíte, že nebude mať námietky. Mimochodom, Katarína, už tam viac nebudete bývať. Musíte si nájsť na bývanie slušné miesto, keď ste už teraz vyplatili všetky svoje dlhy. Pozrite na túto prekrásnu škatuľu listového papiera, ktorú mi poslala Diana. Nie je to úchvatné pozerať na nepopísané strany a predstavovať si, čo bude na nich raz napísané?"

Pani Lyndová bola šťastná, že Vianoce sú biele... aspoň nebudú zaplnené cintoríny, keď sú Vianoce zasnežené, ale Kataríne sa zdalo, že tieto Vianoce sú purpurové a karmíno-vočervené a zlatisté. Aj týždeň, čo nasledoval, bol rovnako prekrásny. Katarína sa často s trpkosťou zamýšľala práve nad tým, aké to je byť šťastná, a teraz to zakúsila. Bolo to ú-žasné, ako nesmierne rozkvitla. Sama Anna si uvedomila, že sa teší jej spoločnosti.

,Keď si pomyslím, ako som sa bála, že by mi mohla pokaziť vianočné prázdniny!' uvažovala užasnutá Anna.

,Keď si pomyslím,' vravela si v duchu Katarína, ,že som takmer odmietla sem prísť, keď ma Anna pozývala!'

Chodili na dlhé prechádzky cez Aleju milencov a cez Strašidelný les, kde sa im aj samo ticho zdalo prívetivé... cez kopce, kde žiariaci sneh víril v zimnom tanci škriatkov, cez staré sady plné fialových tieňov, cez lesnú nádheru pri západe slnka. Neboli tu žiadne vtáčiky, ktoré by boli švito-rili či spievali, nijaké potôčiky, ktoré by boli žblnkotali, nijaké veveričky, ktoré by si medzi sebou klebetili. Všetku túto rozmanitosť nahrádzala krása tónov, ktoré občas vyludzoval zimný vietor.

„Vždy tu človek nájde niečo prekrásne, čo si so záľubou vypočuje alebo pozrie," povedala Anna.

Rozprávali sa o všetkom možnom, robili si veľké plány a domov prišli s takým apetítom, ktorý podrobil náročnej skúške dokonca aj komoru Zeleného domu. Jeden deň bola snehová búrka a nemohli vyjsť von. Východný vietor bičoval odkvapové rúry a sivé vody zálivu burácali. Ale v Zelenom dome mala aj snehová búrka svoje čaro. Cítili sa v ňom nesmierne útulne, keď sedeli pri kachliach a zasnene sledovali plamenné jazyky, ako sa chveli na povale, a pritom chrúmali jablká a kandizovaný cukor. Aké príjemné bolo dnu večerať, keď vonku zavýjala snehová fujavica!

Jedného dňa ich vzal Gilbert na návštevu k Diane a jej malej dcérke.

„Nikdy predtým som bábätko v rukách nedržala," povedala Katarína, keď vyšli z domu. „Po prvé, nikdy som to nechcela, a po ďalšie, bola by som sa bála, že sa mi v rukách rozbije na kúsky'. Neviete si predstaviť, ako som sa cítila... taká veľká a neobratná oproti tomu jemnému drobčekovi v mojom náručí. Viem, že pani Wrightová si o mne myslela, že ho každú chvíľu pustím na zem. Videla som, ako hrdinsky bojovala, aby utajila svoju úzkosť. Ale niečo to so mnou urobilo... myslím na to bábätko... len som ešte nezistila čo."

„Bábätká sú také úžasné stvorenia," povedala Anna snivo. „Sú to, čo niekto v Redmonde nazval ,úžasné kôpky utajených schopností'. Len si to predstavte, Katarína... Homér musel byť raz dieťaťom... dieťaťom s jamkami na líčkach a s veľkými očami plnými žiary... nemohol byť slepý, prirodzene."

„Aká škoda, že jeho matka nevedela, že sa má stať Homérom'," povedala Katarína.

„Ale podľa mňa je dobre, že Judášova matka nevedela, že jej syn Judáš bude Judášom," povedala Anna ticho.

„Dúfam, že sa to nikdy nedozvedela."

V jeden večer bolo po večierku v sále posedenie u Abnera Sloana a Anna presvedčila Katarínu, aby išli na obe podujatia.

„Chcem, aby ste v našom programe recitovali, Katarína. Počula som, že máte prekrásny prednes."

„Dakedy som recitúvala... celkom rada recitujem. Ale predminulé leto, keď som recitovala na pobrežnom večierku usporiadanom pre letných návštevníkov, som počula, ako sa mi smiali."

„Ako viete, že sa smiali vám?"

„Isto sa smiali mne. Nič iné tam na smiech nebolo."

Anna ukryla úsmev a trvala na tom, aby Katarína súhlasila s prednesom.

„Na prídavok prednesiete Genevru. Povedali mi, že ju prednášate prekrásne. Pani Pringlová sa mi zdôverila, že v tú noc po vašom prednese ani oko nezažmúrila."

„Nie, nikdy som nemala rada Genevru. Patrí do povinného čítania, a tak sa občas pokúšam predviesť triede, ako to recitovať. Skutočne na ňu nemám trpezlivosť. Prečo nezakričala, keď zistila, že ju zamkli? Keď ju všetci všade hľadali, isto by ju bol niekto počul."

Nakoniec Katarína predsa len prisľúbila recitovať, ale váhala, či ísť na zábavu. „Samozrejme, pôjdem. Ale nikto ma nepožiada o tanec, a ja sa budem cítiť ukrivdená a zahanbená. Vždy som nešťastná na večierkoch... na tých pár, na ktoré som kedy išla. Zdá sa, že nikto nepredpokladá, že by som vedela tancovať... a vy, Anna, viete, že tancujem celkom dobre. Naučila som sa to u uja Henryho, pretože istá po-mocnica, ktorá bola u nich, sa chcela tiež naučiť, a tak sme, ona a ja, tancúvali v noci v kuchyni podľa hudby, ktorú počúvali v prijímacej izbe. Myslím, že by sa mi to celkom páčilo... s tým správnym partnerom."

„Na tomto večierku nebudete nešťastná, Katarína. Nebudete cudzia na návšteve. Viete, že je medzi tým rozdiel: byť tunajšia a vyberať si, a byť cudzia na návšteve. Máte také prekrásne vlasy, Katarína. Dovolili by ste mi vyskúšať vám nový účes?"

Katarína pokrčila plecami.

„Ach, robte, čo chcete. Moje vlasy asi vyzerajú hrozne... ale nezostáva mi čas parádiť sa. Nemám oblečenie na večierok. Budú stačiť moje zelené taftové šaty?"

„Budú musieť stačiť... hoci zelená je pre vás tá najhoršia zo všetkých farieb, a nemali by ste si ju na šaty nikdy vyberať, moja milá Katarína. A dáte si červený golier s ozdobnou obrubou, ktorú som urobila pre vás. Veruže si dáte. A vôbec, Katarína... mali by ste nosiť červené šaty."

„Odjakživa som neznášala červenú. Keď som prišla do rodiny uja Henryho, teta Gertrúda ma vždy nútila obliecť si levantínové šaty jasnočervenej farby. V škole ma druhé deti volali ,Oheň', ked som vošla do triedy v týchto šatách. Mimochodom, nerada sa zaoberám šatami."

„Nebesá, obdarte ma trpezlivosťou! Šaty sú veľmi dôležité," povedala Anna prísne, keď spletala vlasy do vrkoča a do uzla. Potom sa pozrela na svoje dielo a bola s ním spokojná. Položila ruky Kataríne na plecia a obrátila ju k zrkadlu.

„Nemyslíte si naozaj, že sme pár celkom vzhľadných dievčat?" zasmiala sa. „A nie je to skutočne príjemné pomyslieť si, že ľudia sa trochu potešia pohľadom na nás? Je veľa prostých ľudí, ktorí by skutočne vyzerali celkom príťažlivo, keby sa trocha o to usilovali. Pred troma týždňami som v nedeľu v kostole... isto si pamätáte ten deň, ked kázal úbohý pán Milvian a bol taký veľmi prechladnutý, že nikto nerozumel, o čom hovoril... nuž, vypĺňala som si čas tým, že som v duchu krášlila ľudí okolo seba. Pani Brentovej som dala nový nos, Mary Adissonovej som naondulovala vlasy a Jean Mardenovej som urobila citrónovožltý preliv... Charlottu Blairovú som obliekla do pásikavých šiat namiesto tých kockovaných, čo mala na sebe, a odstránila som jej niekoľko materských znamienok... a Thomasovi Andersovi som odstrihla dlhé smútočné pásky. Zmenila som ich všetkých na nepoznanie. A možno okrem nosa pani Brentovej by si to všetko mohli urobiť oni sami. Nuž, Katarína, máte oči čajovej farby... jantárovej farby. A dnes večer sa riaďte podľa svojho mena, ktoré, ako sama viete, znamená potôčik... a ten by mal byť živý... priezračný... veselý."

„Mám byť taká, aká nie som."

„Taká, aká ste boli tento posledný týždeň. Takže to zvládnete."

„To je iba čaro Zeleného domu. Keď sa vrátim do Summersidu, odbije dvanásta hodina pre Popolušku."

„Vy si to čaro vezmete so sebou. Pozrite sa na seba... teraz vyzeráte tak, ako máte vyzerať vždy."

Katarína sa uprene zahľadela na svoj obraz v zrkadle, ako keby zapochybovala o svojej totožnosti.

„Naozaj vyzerám o desať rokov mladšia," pripustila. „Mali ste pravdu... šaty robia veľa. Ach, vedja viem, že som vyzerala staršia na svoj vek. Nezaujímalo ma to. Prečo by aj malo? Nezaujímalo to ani nikoho iného. A ja nie som ako vy, Anna. Vy ste sa zjavne narodili s tým, že viete, ako žiť. A ja to vôbec neviem... ani len to, ako začať. Zaujímalo by ma, či nie je prineskoro naučiť sa to. Taký dlhý čas som bola ironická, neviem, či sa budem vedieť inak správať. Zdalo sa mi, že jedine iróniou môžem urobiť na ľudí nejaký dojem. A okrem toho sa mi zdá, že som sa v spoločnosti druhých ľudí bála... bála som sa, že poviem niečo hlúpe... bála som sa čo i len zasmiať."

„Katarína Brooková, pozrite sa na seba do toho zrkadla; odneste si tento svoj obrázok so sebou... prekrásne vlasy lemujúce vašu tvár namiesto vlasov sčesaných dozadu, oči žiariace ako temné hviezdy a trochu červene od vzrušenia na vašich lícach... a potom sa nebudete báť. A teraz poďme! Prídeme neskoro, ale, našťastie, majú všetci usporiadatelia to, čo Dóra nazýva ,konzervované' miesta."

Gilbert ich odviezol do sály. Ako veľmi sa to ponášalo na staré časy... iba namiesto Diany bola s Annou Katarína. Anna si povzdychla. Diana mala teraz tak veľa iných záujmov. To už nebolo pre ňu behať po večierkoch a zábavách.

Ale aký večer to bol! Striebristé, priam saténové cesty a bledozelená obloha na západe po miernom snežení! Na nebo nastúpil Orión svoj majestátny pochod a vrchy, polia i lesy ležali vôkol nich v perleťovom tichu.

Katarínin prednes si získal obecenstvo hneď po prvom verši a potom na zábave nemala o tanečníkov núdzu. Zrazu sa pristihla, že sa uvoľnene smeje. A potom ich čakal už Zelený dom, kde si v obývacej izbe ohrievali pri ohni skrehnuté prsty v útulnej atmosfére svetla sviečok postavených na rímse nad kozubom. Pani Lyndová sa po prstoch vkradla do ich izby, keďže už bolo neskoro, aby sa popýtala, či by nechceli ďalšiu prikrývku, a okrem toho chcela Katarínu ubezpečiť, že jej malé psíčatko bolo spokojné a v teplučku v koši za kuchynskými kachľami.

,Získala som nový pohľad na život,' myslela si Katarína, keď pomaly upadala do driemot. ,Nevedela som, že existujú takíto ľudia.'

„Príďte znovu," povedala Marilla, keď Katarína odchádzala.

Marilla by to nikdy nikomu nepovedala, keby to tak aj naozaj nemyslela.

„Samozrejme, že príde opäť," povedala Anna. „Cez víkendy... a v lete na celé týždne. Budeme robiť vatry z opadaného lístia v záhrade a okopávať a zberať jablká a chodiť po kravy a veslovať na rybníku alebo túlať sa v lesoch. Chcem vám ukázať záhradu Hester Grayovej a Sídlo ozveny a Fialkové údolie, keď je celé posiate fialkami."




WebZdarma.cz