Stará pani Lloydová
(ukázka z knížky Príbehy z Avonlea)

Spencervalskí klebetníci si vždy šepkali, že stará pani Lloydová je bohatá, zlá a pyšná. Ako všetky klebety, aj tieto boli iba z jednej tretiny pravdivé a z dvoch tretín hovorili nepravdu. Stará pani Lloydová nebola ani bohatá, ani zlá. Naopak, v skutočnosti bola poľutovaniahodne chudobná - taká chudobná, že "Krivý Jack" Spencer, ktorý jej okopával záhradku a štiepal drevo, bol v porovnaní s ňou boháč, pretože mal aspoň každý deň trikrát teplú stravu, a stará pani si často nemohla dovoliť viac ako jedno poriadne jedlo denne. Ale skutočne bola veľmi, veľmi pyšná. Bola taká pyšná, že by bola radšej umrela, než by dovolila, aby ľudia v Spencervale medzi ktorými za mladi kraľovala, čo len tušili jej chudobu. Radšej bola, keď si mysleli, že je skúpa a čudná stará samotárka, ktorá nikdy nikam nechodí, dokonca ani do kostola a platí najmenší príspevok na kňazov plat z celej farnosti.

"A ona sa vyvaľuje v zlate," hovorili rozhorčene. "Nuž, rozhodne nezdedila tú lakomosť po svojich rodičoch. Boli to skutočne veľkorysí a priateľskí ľudia. Nebolo hádam väčšieho džentlmena, ako bol starý pán doktor Lloyd. Vždy niekomu urobil nejakú láskavosť a vedel ich robiť tak že ste si mysleli že to vy mu robíte láskavosť, a nie on vám. No, nech si stará pani Lloydová nechá svoje peniaze i svoju dušu sama pre seba, keď sa jej to tak páči. Ak nechce vašu spoločnosť, nemusí ju mať, tak je to. I tak nebude pre svoje peniaze a pýchu šťastnejšia."

Nie, stará pani Lloydová nebola ani trochu šťastná, to bolo žiaľ pravdou. Nie je ľahké byť šťastný, ak vás celý život zožiera samota a prázdnota a keď vás od potupného hladovania delí iba to máličko, čo vám dajú vaše sliepky.

Stará pani bývala "v starom Lloydovie dome", ako ho vždy nazývali. Bol to čudný dom s nízko posadenými odkvapmi, veľkými komínmi a štvorcovými oknami. Okolo neho husto rástli smreky. Stará pani tu žila sama a boli týždne, keď okrem Krivého Jacka nevidela živej duše. Čo stará pani robila po celý ten čas, to bolo hádankou, nad ktorou si v Spencervale darmo lámali hlavy. Deti si hovorili, že sa asi zabáva počítaním zlata vo veľkej čiernej truhlici, ktorú schováva pod posteľou. Spencervalské deti mali zo starej panej šialený strach a niektorí, najmä drobci zo Spencerovej cesty, hovorili, že je bosorka. Všetci utekali odušu, keď v lese náhodou pri hľadaní čučoriedok alebo smrekovej živice zbadali v diaľke chudú a vzpriamenú postavu starej panej, ktorá zbierala raždie na oheň. Jedine Mária Moorová vedela naisto, že stará pani nie je bosorka.

"Bosorky bývajú škaredé," povedala rozhodne, "a stará pani nie je škaredá. Je pekná - má také jemné strieborné vlasy, veľké čierne oči a malú bielu tvár. Decká zo Spencerovej cesty nevedia, čo hovoria. Matka hovorí, že sú to hrozní ignoranti."

"No, ale nechodí ani do kostola a stále si čosi mrmle a zhovára sa sama so sebou, keď zbiera raždie," namietol Jimmy Kimball rozhodne.

Stará pani sa zhovárala sama so sebou, pretože mala v skutočnosti veľmi rada spoločnosť a rozhovory. Ak sa nerozprávate s nikým iným okrem seba celých dvadsať rokov, asi sa to stane trochu jednotvárnym. Boli chvíle, keď by stará pani obetovala čokoľvek - pravda, okrem svojej hrdosti - za trošku ľudskej spoločnosti. V takých chvíľach bola veľmi zatrpknutá na osud, ktorý jej všetko vzal. Nemala nič a nikoho, koho by mohla mať rada, a to by bolo veľmi zlé pre každého.

Najhoršie to bývalo vždy na jar. Kedysi stará pani - keď ešte nebola starou paňou, ale krásnou, veselou a tvrdohlavou Margarétou L1oydovou - milovala jar. Teraz jar nenávidela, pretože spomienky na ňu ju mučili, a táto konkrétna jar ju mučila väčšmi ako ktorákoľvek predtým. Stará pani mala pocit, že tie muky neznesie. Všetko jej bolestne pripomínalo minulosť - nové výhonky borovíc, rozprávková hmla v bukovom háji pod domom, čerstvá vôňa červenej zeme, ktorú Krivý Jack odkryl pri rýľovaní v jej záhrade. Stará pani jednu mesačnú noc nezažmúrila oka a plakala od bolesti, ktorú cítila vo svojom srdci. Pre duševný hlad zabudla aj na hlad fyzický, a stará pani bola tento týždeň hladná skoro stále. Žila iba zo sušienok a vody, aby mohla zaplatiť Krivému Jackovi za rýľovanie. Keď sa bledý nádherný úsvit začal predierať cez konáre smrekov, stará pani ponorila tvár ešte hlbšie do vankúša a odmietla sa naň pozerať.

"Nemám rada nové dni," povedala vzdorovito. "Tento bude taký istý ako ostatné - ťažký a obyčajný. Nechcem vstať a prežiť ho. Ach, keď si spomeniem, ako som kedysi radostne vítala každý nový deň tak, ako vítame priateľa, ktorý nám prináša nové správy. Vtedy som milovala rána, či už slnečné alebo daždivé, pretože boli rovnako úžasné ako neprečítaná kniha. A teraz ich nehávidÍm - nenávidím - nenávidím!"

Ale stará pani aj tak nakoniec vstala, pretože vedela, že čoskoro príde Krivý Jack, aby dokončil prácu v záhrade. Veľmi pozorne si upravila krásne husté biele vlasy a obliekla si fialové hodvábne šaty s malými zlatými bodkami. Stará pani nosievala hodváb z hospodárnosti. Vždy bolo lacnejšie nosiť hodvábne šaty po matke, ako kúpiť si novú látku v obchode. Stará pani mala veľa hodvábnych šiat, ktoré kedysi patrili jej matke. Nosila ich ráno, na obed i večer a spencervalskí obyvatelia to iba pripočítavali k jej pýche. Čo sa týkalo zastaranosti šiat, hovorili, že to je preto, lebo stará pani je príliš lakomá, aby si ich dala prešiť podľa novej módy. Netušili, že stará pani si nikdy neobliekla hodvábne šaty bez toho, aby netrpela ich staromódnosťou, a že dokonca aj Jackov pohľad na jej starodávne volány a zástery bol pre jej ženskú márnivosť priveľa.

Napriek tomu, že sa stará pani netešila na nový deň, jeho krása ju očarila, keď si po obede, alebo lepšie, po obednej sušienke, vyšla na prechádzku. Bol taký svieži, jemný a panenský ... Smrekové lesy okolo starého domu Lloydovcov boli vzrušene zahĺbené do plnenia jarných povinností a všetko naokolo bolo ako posypané malými slnečnými prasiatkami a krátkymi tieňmi. Ich krása si našla cestu do zatrpknutej duše starej panej, keď okolo nich prechádzala. A keď vyšla na malý drevený mostík postavený ponad potok pod bukovým hájom, cítila sa opäť takmer taká šťastná a urodzená ako kedysi. Bol tam jeden veľký buk, ktorý mala stará pani najradšej, z dôvodov známych iba jej samej. Bol to vysoký statný buk s kmeňom ako stĺp z mramorového stĺporadia a s olistenou korunou chrániacou pokojnú zlatohnedú studienku, ktorú pod ňou vytvoril potok. V časoch ožiarených teraz už vyblednutou slávou života starej panej bol ešte iba malým stromčekom.

Stará pani počula celkom jasne detské hlasy a smiech na hornom konci cestičky vedúcej k domu Williama Spencera priamo nad lesom. Predný chodník Williama Spencera sa pripájal k hlavnej ceste dosť zložito, ale zadná cestička bola skratkou a jeho deti chodievali do školy vždy po nej.

Stará pani sa rýchlo stiahla za zhluk mladých smrečkov. Nemala rada Spencerove decká, pretože sa jej báli. Cez smrekový závoj videla, ako veselo poskakujú dolu cestičkou - dvaja starší vpredu, dvojičky za nimi, držiac sa za ruky vysokého štíhleho dievčaťa, pravdepodobne novej učiteľky hudby. Od nákupcu vajec sa stará pani dopočula, že odteraz bude bývať v Spencerovom dome, ale nevedela jej meno.

Ako sa blížili, hľadela na dievča s akousi zvedavosťou a potom, znenazdajky, jej srdce poskočilo a začalo biť tak prudko, ako už dlho nebilo. Jej dych sa zrýchlil a stará pani sa začala celá triasť. Kto to len môže byť?

Spod slameného klobúka novej učiteľky sa valil vodopád gaštanových vlasov, rovnakých vlasov, aké zdobili inú hlavu za dávno zabudnutých čias. Spod kučier hľadeli fialkové oči lemované hustými čiernymi mihalnicami a obočím. Stará pani poznala tieto oči rovnako dobre ako svoje vlastné. A učiteľkina tvár s krásou jemných čŕt a farieb a sviežou mladosťou, ktorú odrážala, bola tvárou, ktorá patrila do minulosti starej panej. Bola to podoba dokonalá v každom ohľade, okrem jednej veci - tvár, ktorú si stará pani pamätala, bola mdlá, ale nechýbal jej šarm, kým tvár tohto dievčaťa odrážala dokonalú dominujúcu silu, milú povahu a ženskosť. Keď prechádzali okolo skrýše starej panej, dievča sa zasmialo čomusi, čo povedali deti. Ach, ten smiech poznala stará pani veľmi dobre. Počúvala ho kedysi práve pod tým veľkým bukom.

Hľadela za nimi, kým nezmizli za zalesneným kopcom nad mostom, a potom sa ako vo sne vrátila domov. Krivý Jack sa energicky vŕtal v záhrade. Obyčajne sa stará pani s Jackom nepúšťala do reči, pretože bol klebetný, ale dnes podišla táto vznešená stará dáma vo fialových hodvábnych šatách so zlatými bodkami a slnečným svitom v bielych vlasoch priamo k nemu.

Krivý Jack ju videl ísť von a pomyslel si, že stará pani akosi chradne, bola bledá a vychudnutá. Teraz prišiel k záveru, že sa mýlil. Jej líca sa červenali, oči jej žiarili a spôsob, akým kráčala, jej ubral aspoň desať rokov. Krivý Jack sa oprel o rýľ a povedal si, že niet veľa lepšie vyzerajúcich žien ako stará pani. Škoda, že je taká stará skupaňa!

"Pán Spencer," prihovorila sa mu milo - vždy sa so svojimi ,pôdriadenými' zhovárala veľmi milo, ak sa s nimi vôbec zhovárala, ,,môžete mi povedať, ako sa volá tá nová učiteľka hudby, čo býva v dome pána Williama Spencera?"

"Silvia Grayová," odpovedal Krivý Jack.

Srdce starej pani opäť poskočilo. Vedela to! Vedela, že dievča s vlasmi, očami a smiechom Leslieho Graya musí byť jeho dcérou.

Krivý Jack sa opäť pustil do svojho diela, ale jeho jazyk pracoval rýchlejšie ako rýľ a stará pani dychtivo počúvala. Po prvý raz bola vďačná za Jackovu táravosť a klebetnosť. Každé jeho slovo bolo pre ňu dôležité.

Jack pracoval u Williama Spencera práve vtedy, keď pricestovala nová učiteľka hudby - a čo sa Krivý Jack nedozvedel o nejakej osobe za jeden celý deň, teda aspoň čo sa vonkajšieho života týka, isto nestálo ani za zmienku. Jeho druhou najobľúbenejšou činnosťou hneď po odhaľovaní vecí bolo rozprávať o nich. Ťažko povedať, kto si tú polhodinku užil lepšie - či Krivý Jack, alebo stará pani.

Výsledok Jackovho výkladu, v skrátenej verzii, bol asi takýto: obaja rodičia slečny Grayovej umreli, keď bola ešte maličká, a odvtedy ju vychovávala teta. Jack sa domnieval, že slečna Grayová je síce veľmi chudobná, ale zato veľmi ambiciózna.

"Sce hudebné zdélanie," ukončil svoje rozprávanie Krivý Jack, ,,a, sto hrmených, asi ho aj má, lebo taký hlas som ešče nepočul. Spiévala nám ten večír po jedle a ja som myslel, že to bol anjél. Prešlo to ceze mna jako lúč svetla. Mladí Spencerove sú už do néj celí zbláznení. Má tu už dvacať žiákov, aj v Graftone a Avonlea. "

Keď sa stará pani dozvedela všetko, čo jej Krivý Jack mohol povedať, vošla do domu a sadla si k oknu vo svojej malej obývačke, aby si to premyslela. Od hlavy po päty sa triasla vzrušením. Leslieho dcéra!

Aj stará pani prežila raz lásku. Dávno - ešte pred štyridsiatimi rokmi - bola zasnúbená s mladým vysokoškolákom, ktorý jeden rok cez leto učil v Spencervale. Bolo to zlaté leto Margaréty Lloydovej. Leslie bol nesmelý, zasnený, pekný mládenec s literárnymi ambíciami, ktoré, ako on i Margaréta pevne verili, mu jedného dňa mali priniesť slávu a bohatstvo. Potom, po jednej hlúpej, ostrej hádke na konci toho zlatého leta, Leslie s hnevom odišiel. Keď ho hnev prešiel, napísal jej list, ale Margaréta Lloydová, ovládaná ešte stále svojou pýchou a rozhorčením, mu poslala ostrú odpoveď. Odvtedy už neprišli nijaké listy, Leslie Gray sa nevrátil a jedného dňa Margaréta zistila, že si odohnala lásku svojho života navždy. Vedela, že láska sa k nej už nikdy nevráti, a od tej chvíle sa pustila dolu Údolím tieňov k osamelej starobe.

O mnoho rokov neskôr sa dopočula o Leslieho svadbe, a ešte neskôr o smrti, čo ukončila život, ktorý nesplnil jeho túžby. Nič iné nepočula, ani nevedela - nič, až dodnes, keď nepozorovaná uvidela jeho dcéru v bukovom háji.

"Jeho dcéra! Mohla byť aj mojou dcérou," mrmlala si stará pani. "Och, keby som ju tak poznala a mohla mať rada a možno by som ako odplatu získala jej lásku! Ale nemôžem. Nemôžem dovoliť, aby sa dcéra Leslieho Graya dozvedela, aká som chudobná, ako hlboko som klesla. To by som nezniesla. Keď si len pomyslím, že to drahé dieťa býva tak blízko, len hore chodníkom a cez kopec. Môžem ju vídať každý deň, môžem si dopriať aspoň toto potešenie. Och, keby som tak pre ňu mohla urobiť aspoň niečo, čo by ju potešilo. Bolo by to také krásne."

Keď toho večera išla stará pani náhodou do svojej hosťovskej izby, zbadala cez medzeru medzi stromami svetlo. Vedela, že prichádza z hosťovskej izby Spencerovho domu. Takže to bolo Silviino svetlo. Stará pani stála v tme a pozerala sa, až kým nezhaslo, a zatiaľ sa jej v srdci rozlievalo sladké teplo, také, aké stúpa z hrnčeka, v ktorom sa varia suché ružové lupienky. Predstavovala si, ako sa Silvia pohybuje po izbe, ako si rozčesáva lesklé vlasy, odkladá dievčenské čačky a ozdôbky a pripravuje sa na spánok. Keď svetlo zhaslo, stará pani si predstavila krehkú bielu postavičku kľačiacu pri okne v jemnom svite hviezd a kľakla si tiež. Odriekala svoje modlitby v jej spoločnosti. Hovorila tie jednoduché slová, ktoré vravievala vždy, ale dnes z nich prýštil nový duch. Svoju modlitbu ukončila novou prosbou: "Drahý Otče, poraď mi, čo môžem pre ňu urobiť, aspoň nejakú drobnú, maličkú vec, ktorú by som pre ňu mohla urobiť."

Stará pani po celý svoj život spávala v tej istej izbe, v tej, z ktorej bolo vidieť smreky - a mala ju veľmi rada. Ale na druhý deň sa bez ľútosti presťahovala do hosťovskej izby. Odteraz bude toto jej izba. Musí byť tam, odkiaľ uvidí Silviino svetlo. Posteľ premiestnila tak, aby z nej videla pozemskú hviezdu, ktorá tak znenazdajky zažiarila cez ponuré tiene v jej srdci. Bola šťastná. Necítila sa šťastná už dlhé roky, ale teraz do jej života vstúpil nový, zvláštny záujem, ako zo sna, vzdialený tvrdej realite jej existencie, upokojujúci a lákavý. Okrem toho rozmýšľala o niečom, čo by mohla pre Silviu urobiť - "o maličkej, drobnej veci", ktorá by jej mohla priniesť potešenie.

Spencervalskí ľudia zvykli ľútostivo hovoriť, že v Spencervale nie sú nijaké jarné kvietky. Keď si chceli spencervalské deti nejaké natrhať, museli po ne ísť deväť a pol kilometra až do Avonlea. Ale stará pani vedela, kde ich nájsť. Pri svojich osamelých potulkách objavila hlboko v lese malú čistinku, malý pieskový kopec smerujúci na juh, na páse lesov, ktoré patrili akémusi mužovi z mesta, a táto čistinka bola na jar priam obsypaná ružovými a bielymi krokusmi.

V to popoludnie sa stará pani ocitla práve na tejto čistinke, keď sa prechádzala lesom pod temnými oblúkmi smrekových konárov ako žena so šťastným cieľom. Zrazu bola pre ňu jar opäť milá a krásna, pretože do jej srdca znovu vstúpila láska a jej vyhladovaná duša sa hostila týmto božským pokrmom.

Na pieskovom kopčeku našla stará pani hŕbu krokusov. Naplnila nimi košík a rozplývala sa nad krásou, ktorá mala priniesť radosť Silvii. Keď prišla domov, na kúsok papiera napísala "Pre Silviu". Nikto v Spencervale pravdepodobne nepoznal rukopis starej panej, ale pre istotu ho aj tak zmenila. Napísala to veľkým okrúhlym písmom, akým píšu deti. Potom odniesla kvietky do bukového hája a uložila ich do výklenku pri koreňoch starého buka so správičkou pripichnutou na stonku jedného z nich.

Potom sa stará pani schovala za hlúčik malých smrečkov. Práve z tohto dôvodu si obliekla svoje "maskovacie" tmavozelené hodvábne šaty. Nečakala dlho. O chvíľu zišla dolu kopcom Silvia s Mattie Spencerom. Keď prišli na most, Silvia zbadala kvietky a vykríkla nadšením. Potom na kytičke zbadala svoje meno a jej výraz sa zmenil na prekvapenie. Stará pani, vykukujúc spoza vetvičiek, sa mohla radostne smiať z úspechu svojho malého plánu.

"Sú pre mňa!" zvolala Silvia a zodvihla kytičku. "Sú skutočne pre mňa, Mattie? Kto ich tu mohol nechať?"

Mattie sa zachichotal. "Určite to bol Chris Stewart," povedal. "Viem, že bol včera večer v Avonlea. A mama hovorí, že sa mu páčiš - videla to z jeho výrazu, keď si predvčerom spievala. Podobá sa to naňho urobiť takúto čudnú vec. Čo sa týka dievčat, je veľmi hanblivý."

Silvia sa trochu zamračila. Nepáčili sa jej Mattieho reči, ale páčili sa jej kvietky a nemohla ani povedať, že by nemala rada Chrisa Stewarta, ktorý bol pre ňu iba milým, skromným dedinským chlapcom. Zodvihla kytičku a ponorila do nej tvár.

"No, v každom prípade som veľmi vďačná tomu, kto mi ich dal, nech už to bol ktokoľvek. Spravil, či spravila mi veľkú radosť," povedala veselo. "Nič na svete nemám radšej ako krokusy. Aké sú rozkošné!"

Keď odišli, stará pani sa vynorila zo svojej skrýše a žiarila radosťou. Nemrzelo ju, že si Silvia myslela, že kvietky jej dal Chris Stewart, ba práve, bolo to ešte lepšie, aspoň ju nikto nebude podozrievať, že skutočným darcom je ona. Dôležité bolo, že Silviu potešili. To starú pani uspokojilo a do svojho osamelého domova sa vracala so žiarou v duši.

Čoskoro sa po Spencervale roznieslo, že Chris Stewart necháva každý druhý deň pri starom buku kyticu kvetov pre učiteľku hudby. Chris to popieral, ale nikto mu neveril. Po prvé, v Spencervale neboli žiadne krokusy, po druhé, Chris vozil každý druhý deň mlieko do carmodskej maslovýroby, a v Carmody krokusy rástli, a po tretie, Stewartovci boli vždy romantickí. Vari to nebolo dosť jasné?

Čo sa týkalo Silvie, ani trochu jej neprekážal Chrisov chlapčenský obdiv a jemný spôsob, akým ho vyjadroval. Pokladala to od neho za veľmi milé, najmä, keď ju netrápil nijakými inými pokusmi o zblíženie, a tak bola celkom šťastná a radovala sa z jeho nádherných kvietkov. Stará pani si vypočula všetky klebety od nákupcu vajec a načúvala im so smiechom v očiach. Keď nákupca odchádzal, pomyslel si, že ešte nikdy nevidel starú paniu takú čulú, ako bola tejto jari. Vyzeralo to, že sa skutočne zaujíma o výčiny spencervalskej mládeže.

Pri svojom tajomstve stará pani úplne omladla. Vracala sa na kvetinovú čistinku, kým krokusy kvitli, a vždy sa schovávala v smrečkoch, keď išla Silvia Grayová okolo. Zo dňa na deň ju mala radšej a stále ju viac a viac túžila spoznať. Všetka jej dlho potlačovaná vnútorná nežnosť sa teraz dostávala dievčaťu, ktoré o nej ani nevedelo. Stará pani bola hrdá na Silviin pôvab a krásu, na jej sladký hlások a smiech. Pomaly začínala mať rada Spencerove decká, pretože zbožňovali Silviu, a závidela pani Spencerovej, že sa môže starať o Silviine potreby. Dokonca aj nákupca vajec sa jej teraz zdal príjemný, pretože jej prinášal správy o Silvii - o jej obľúbenosti v dedine, o jej úspechoch, o láske a obdive, ktoré si už vyslúžila. Stará pani nikdy neplánovala odhaliť svoje tajomstvo pred Silviou. Na to pri svojej chudobe nemohla pomyslieť ani na chvíľu. Bolo by veľmi krásne, keby ju mohla spoznať, pozvať do starého domu a do svojho života. Ale nemohlo sa to stať. Hrdosť starej panej bola ešte stále silnejšia ako jej láska. Svoju hrdosť nikdy neobetovala a bola presvedčená, že ani nikdy neobetuje.

JÚN

Krokusy už nekvitli, ale záhrada starej panej bola plná letných kvetov, a tak Silvia stále nachádzala pod starým bukom svoju kytičku - raz to boli voňavé biele narcisy, žiarivé tulipány, inokedy rozprávkové halúzky srdcovky nádhernej alebo ružové a biele obláčiky sladučkých skorých ruží. Stará pani sa nebála, že ju odhalia, pretože také isté kvety rástli v každej záhrade v Spencervale, aj u Stewartovcov. Keď si teraz kamaráti uťahovali z Chrisa Stewarta kvôli učiteľke hudby, chlapec sa iba usmieval a nič nehovoril. Vedel veľmi dobre, kto je skutočným darcom. Zaumienil si, že to musí zistiť, ešte, keď sa začali šíriť klebety o kvietkoch pod bukom. Ale pretože bolo jasné, že stará pani nechce, aby o nej vedeli, Chris ju nevyzradil. Chris mal starú paniu rád už odo dňa, keď ho pred desiatimi rokmi našla plačúceho v lese s rozrazenou pätou a vzala ho k sebe, umyla mu ranu a zaviazala ju a na dôvažok mu dala desať centov, aby si v obchode kúpil niečo sladké. Stará pani šla v ten deň spať bez večere, ale to sa Chris nikdy nedozvedel.

Stará pani prežívala najkrajší jún vo svojom živote. Už sa neprebúdzala so strachom z nových dní, naopak, tešila sa na ne.

"Každý deň je teraz neobyčajný," hovorila si radostne, pretože takmer každý deň mohla vidieť Silviu. Dokonca, aj keď pršalo, stará pani hrdinsky prekonala svoj reumatizmus, schovávala sa v húštine a čakala, kým okolo prejde Silvia. Iba v nedeľu ju nevídala a starej panej nikdy nedele nepripadali také dlhé ako tento jún.

Jedného dňa jej nákupca vajec priniesol nové správy. "Učiteľka hudby bude zajtra spievať sólo pri ofere," oznámil jej.

Čierne oči starej panej zasvietili svetielkom záujmu. "Nevedela som, že slečna Grayová je členkou kostolného zboru," povedala.

"Pridala sa pred dvoma týždňami. Poviem vám, teraz to stojí za to, Kostol bude zajtra nabitý na prasknutie. Jej meno pozná vďaka spevu už celý kraj. Mali by ste si to prísť vypočuť, slečna Lloydová."

Nákupca to povedal viac-menej iba preto, aby ukázal, že sa starej panej nebojí, napriek rečiam, ktoré o nej kolujú. Keď na to stará pani nereagovala, pomyslel si, že ju urazil, a keď odchádzal, prial si, aby to nikdy nebol vyslovil. Lenže nevedel, že stará pani v tej chvíli zabudla, že nejakí nákupcovia vajec na svete existujú. Svojou poslednou vetou vytrel seba i svoju nedôležitosť z jej mysle. Všetky jej myšlienky, city a želania sa spojili do jednej veľkej túžby počuť Silviu spievať. Zmätená vošla do domu a snažila sa zvíťaziť nad svojou túžbou. Prizvala si na pomoc všetku svoju hrdosť, ale ani tak to nedokázala. Hrdosť hovorila: "Budeš musieť ísť do kostola, aby si ju počula. A na to nemáš vhodné šaty. Len pomysli, ako sa pred všetkými zosmiešniš!"

Ale prvýkrát v jej živote jej do duše prehovoril hlas, ktorý bol silnejší ako pýcha. A prvýkrát v živote ho stará pani vypočula. Bola svätá pravda, že nebola v kostole odo dňa, keď začala nosiť matkine hodvábne šaty. Samej sa jej to zdalo veľmi zlé a snažila sa to odčiniť prísnym dodržiavaním nedeľných prikázaní. Vždy si urobila svoju vlastnú malú omšu, ráno i večer. Svojím trasľavým hlasom zaspievala tri piesne, nahlas sa pomodliIa a povedala kázeň. Ale nemohla sa prinútiť ísť do kostola vo svojich staromódnych šatách - ona, ktorá kedysi v Spencervale určovala módu. A čím dlhšie nechodila do kostola, tým nemožnejšie sa jej zdalo, že by sa tam znovu raz objavila. Teraz sa nemožné nielenže stalo možným, ale priam nevyhnutným. Musí ísť do kostola, aby počula Silviin spev, bez ohľadu na to, ako smiešne bude vyzerať, bez ohľadu na to, čo si o nej ľudia budú šuškať.

A tak v nasledujúce popoludnie zažila spencervalská kongregácia malú senzáciu. Tesne pred začiatkom omše vošla do kostola stará pani Lloydová a usadila sa do dlho neobsadenej Lloydovskej lavice priamo pod kazateľnicou.

Duša starej panej sa zmietala. Spomenula si na obraz, ktorý videla v zrkadle tesne pred odchodom do kostola - staré čierne hodvábne šaty, ktoré boli v móde asi pred tridsiatimi rokmi, a smiešny čepček z naberaného čierneho saténu. Vedela, že musí vyzerať absurdne. Aby sme uviedli veci na pravú mieru, nevyzerala ani prinajmenšom absurdne. Niektoré ženy by možno vyzerali, ale majestátna postava a vznosné držanie starej panej boli také impozantné, že k posudzovaniu jej oblečenia sa nikto ani nedostal.

Stará pani to nevedela. Ale vedela, že pani Kimballová, obchodníkova žena, práve zašušťala vo vedľajšom rade šatami poslednej módy. Boli rovnako staré a kedysi bola pani Kimballová celkom spokojná, keď mohla aspoň imitovať oblečenie Margaréty Lloydovej, a aj to sa jej darilo iba s poriadnym odstupom. Ale potom ju požiadal o ruku majiteľ obchodu, veci sa zmenili a úbohá stará pani tu teraz sedela a cítila tú zmenu veľmi trpko a napoly si želala, aby nebola vôbec prišla do kostola.

Zrazu však na jej bláznivé myšlienky zrodené z márnivosti a chorobnej pýchy sadol anjel lásky, a tie sa rozplynuli, akoby nikdy neboli bývali. Do zboru prišla Silvia Grayová a sadla si presne na miesto, kde popoludňajšie slnečné lúče vytvárali nad jej krásnymi vlasmi svätožiaru. Stará pani na ňu hľadela v záchvate uspokojenej túžby a od tej chvíle bola pre ňu omša požehnaním, ako je požehnané všetko, čo príde prostredníctvom nesebeckej lásky, či už ľudskej, alebo božskej. Ale vari to nie je v podstate jedno a to isté, líšiace sa od seba iba stupňom intenzity a dokonalosti?

Stará pani ešte nikdy predtým Silviu nevidela v plnej kráse. Vždy, keď ju predtým úchytkom zazrela spomedzi konárov smrečkov, bolo to povrchné a prchavé. Ale teraz sa na ňu mohla vynadívať do sýtosti hladného srdca, zastavujúc sa pri každom jej pôvabe a kráse - spôsobe, akým sa Silviine nádherné vlasy vlnili nad jej alabastrovým čelom, milom zvyku rýchlo sklopiť svoje dlhočizné mihalnice, keď zachytila príliš vyzývavý alebo zvedavý pohľad, a na štíhlych, nádherne formovaných rukách, ktoré držali spevník. Boli presne také, ako ruky Leslieho Graya. Bola oblečená veľmi jednoducho - do čiernej sukne a bielej blúzky, ale žiadne dievča zo zboru, čo ako bolo vyparádené, jej nesiahalo ani po päty, ako povedal svojej žene cestou domov nákupca vajec.

Stará pani počúvala úvodné piesne dychtivo a s úprimnou radosťou. Silviin hlas kraľoval všetkým ostatným. Ale keď pomocníci vstali a začali zbierať na oferu, kostolom prebehlo potláčané vzrušenie. Silvia prešla dopredu a postavila sa k organistke Janet Moorovej. O malú chvíľočku sa jej sladký, čistý, jasný hlas rozoznel po kostole. Vznášal sa nad hlavami veriacich ako duch hudhy. V Spencervale ešte nikto nikdy nepočul taký hlas - okrem starej panej, ktorá v mladosti počula veľa dobrých spevákov, a to jej dávalo právo posudzovať. A práve táto znalá sudkyňa si uvedomila, že dievčina milá jej srdcu má veľký dar - talent, ktorý jej raz prinesie slávu a bohatstvo, ak bude náležite rozvíjaný.

"Och, som taká rada, že som sem prišla," pomyslela si. Keď Silvia dospievala, stará pani sa prinútila obrátiť svoju pozornosť z dievčaťa na pastora, ktorý si počas celej úvodnej časti omše lichotil, že stará pani prišla do kostola kvôli nemu. Bol v Spencervale ešte len niekoľko mesiacov, a keďže to bol veľmi šikovný chlapík, skutočne si myslel, že to sláva jeho kázní prilákala dnes stará paniu do kostola.

Keď sa omša skončila, prichádzali k starej panej ľudia zo susedných lavíc s milými úsmevmi a napriahnutými rukami. Mysleli si, že ju musia povzbudiť, keď už urobila prvý krok správnym smerom. Starej panej sa ich srdečnosť páčila, a to aj napriek tomu, že odhalila v ich správaní nevedomý rešpekt a úctu, na aké bola zvyknutá kedysi a ktoré si vynucovala od každého, kto sa k nej priblížil. Stará pani bola prekvapená, že má stále úctu, napriek svojmu obstarožnému čepcu a priam historickému odevu.

Janet Moorová a Silvia Grayová odchádzali toho dňa z kostola spolu. "Všimla si si dnes starú paniu?" opýtala sa Janet. "Skoro som odpadla, keď som ju videla vchádzať. Nebola v kostole, čo sa pamätám. Je to čudná osoba. Je strašne bohatá, ale nosí šaty po svojej matke a nikdy si nekúpi nič nové! Niektorí tvrdia, že je lakomá, ale ja si myslím, že je iba excentrická," zakončila Janet zhovievavo.

,,Vedela som, že je to slečna Lloydová, hneď, ako som ju zbadala, hoci som ju nikdy predtým nevidela," povedala Silvia zamyslene. "Túžila som ju vidieť, z istého dôvodu. Je to veľmi pozoruhodná tvár. Chcela by som sa s ňou stretnúť a spoznať ju."

"Nie je to veľmi pravdepodobné," povedala Janet ľahostajne. "Nemá rada mladých ľudí a nikdy nikde nechodí. Ja by som ju nechcela spoznať. Mám z nej strach, má také vznešené spôsoby a čudné prenikavé oči."

"Ja by som sa jej nemala báť," povedala si Silvia, keď vchádzala do Spencerovho dvora. "Ale asi sa s ňou nestretnem. Keby vedela, kto som, pravdepodobne by ma nemala rada. Zrejme jej nikdy nenapadne, že som dcéra Leslieho Graya."

Pastor si povedal, že železo treba kuť za horúca, a tak sa hneď v nasledujúce popoludnie vybral na návštevu k slečne Lloydovej. Trochu sa triasol od strachu, pretože počul o starej panej kadejaké veci, ale ona sa k nemu správala tak ušlachtilo, že ňou bol priam nadšený. Keď sa vrátil domov, povedal svojej žene, že spencervalskí občania starú paniu nechápu. To bola svätá pravda, ale pravdou bolo aj to, že ju nechápal ani on sám.

Dopustil sa iba jednej netaktnosti, ale pretože ho stará pani za to nevyhrešila ani nevedel, že niečo také urobil. Keď odchádzal, povedal jej: "Dúfam, že sa na budúcu nedeľu uvidíme opäť v kostole, slečna Lloydová."

"Iste," odpovedala stará pani dôrazne.

JÚL

V prvý júlový deň našla Silvia v bukovom úkryte malú mištičku z brezovej kôry plnú čerstvých lesných jahôd. Boli to najskoršie jahody toho roku a stará pani ich našla na svojich tajných miestach. Mohli byť chutným prídavkom na chudobnom jedálnom lístku starej panej, ale jej ani vo sne nenapadlo, aby ich zjedia. Oveľa príjemnejšia jej bola myšlienka, ako si na nich Silvia pochutnáva pri čaji. Odvtedy sa v bukovom úkryte striedali jahody s kvetmi, kým ešte boli. A potom prišli maliny a čučoriedky. Čučoriedky rástli dosť ďaleko a stará pani musela za nimi podnikať úmorné túry. Niekedy ju z nich v noci pobolievali nohy, ale stará pani si to nevšímala. Bolesť v kostiach sa znáša ľahšie ako bolesť v duši. Duša starej panej prestala bolieť po prvý raz za veľa rokov. Bola vyživovaná božskou mannou.

Jedného večera sa zastavil Krivý Jack, aby opravil čosi na studni. Stará pani sa okolo neho krútila, pretože vedela, že pracoval celý deň u Spencerovcov. Tušila, že sa dozvie zas čosi o Silvii.

"Vidí sa mi, že učiteľka hudby bola dneskaj dáka smutná," poznamenal Krivý Jack, keď už dohnal trpezlivosť starej panej na úplný okraj toho, čo môže jeden človek vydržať, pretože namiesto o Silvii celý čas trkotal o novej pumpe Williama Spencera, o novej práčke pani Spencerovej a novom chlapcovi Amélie Spencerovej.

"Prečo?" spýtala sa stará pani, ktorá zrazu zbledla. "Vari sa Silvii niečo stalo?"

"No, pozvali ju do mesta na večírek k bratovi pani Moorovej a ona nemá žádné vhodné šaty," povedal Jack. "Ostatní budú určite vymódení. Pani Spencerová mi o tom hovorila. Tvrdí, že slečna Spencerová si nemóže dovolit nové šaty, pretože spláca účty za lekársku starostlivosť o jej tetu. Hovorí, že slečna Grayová je isto hodne sklamaná, hoci to nedá na sebe znať. Ale pani Spencerová hovorí, že slečna Grayová včera pred spaním plakala."

Stará pani sa náhle obrátila a vošla do domu. To je strašné.

Silvia musí ísť na ten večierok, musí! Ale ako to zariadiť? Mysľou starej panej defilovali matkine hodvábne šaty. Ale ani jedny by neboli vhodné, aj keby bol ešte čas ich prešiť. Ešte nikdy v živote stará pani tak veľmi neľutovala svoje premárnené bohatstvo.

"Mám iba dva doláre," povedala. "A z nich musím vyžiť, kým znovu príde nákupca vajec. Mám niečo, čo by som mohla predať? Ach, áno, hroznový džbán!"

Kedysi by stará pani radšej predala svoju hlavu ako nádherný hroznový krčah. Bol vyše dvesto rokov starý a patril Lloydovej rodine, odkedy ho vyrobili. Bol to velikánsky džbán zdobený ružovými a zlatými strapcami hrozna a na jednej strane bol napísaný verš. Tento krčah dostala prastará matka starej panej ako svadobný dar. Čo sa stará pani pamätala, krčah stál odjakživa na najvrchnejšej polici príborníka v obývačke. Na to, aby ho vôbec niekedy používali, bol príliš vzácny.

Pred dvoma rokmi sa v Spencervale motala akási žena, ktorá zbierala starožitný porcelán, a keď sa dopočula o hroznovom džbáne, bezočivo vpadla do starého domu Lloydovcov a chcela ho kúpiť. Pravdepodobne do svojho posledného dňa na tejto zemi nezabudne, ako ju stará pani prijala, ale pretože to bola stará a múdra žena, nechala tu vizitku so slovami, že ak stará pani niekedy zmení názor a bude ho chcieť predať, ona je jej k dispozícii. Ľudia, ktorí zbierajú dedičné kusy, musia často prehltnúť urazenú márnomyseľnosť. Táto zberateľka hádam ešte v živote netúžila po žiadnom porceláne viac, ako po hroznovom džbáne slečny Lloydovej. Stará pani vtedy roztrhala vizitku na kúsky, ale zapamätala si meno a adresu tej nehanebnej ženy, ako si vtedy zlostne mrmlala popod nos. Teraz podišla k príborníku a zobrala z neho džbán.

"Nikdy by som nebola pomyslela, že sa s ním raz rozlúčim," povedala si zamyslene. "Lenže Silvia potrebuje nové šaty a neexistuje iný spôsob, ako jej ich zadovážiť. A okrem toho, keď sa pominiem, komu by zostal? Cudzincom. Takže im ho môžem dať aj hneď. Budem musieť ísť zajtra ráno do mesta, pretože ak je večierok v piatok, nemám času nazvyš. Nebola som v meste už hádam zo desať rokov. Bojím sa toho ešte viac ako myšlienky, že už nikdy neuvidím svoj džbán. Ale robím to predsa kvôli Silvii."

Na druhý deň sa po Spencervale závratnou rýchlosťou rozšírila správa, že stará pani išla do mesta a niesla dôkladne zabalenú škatuľu. Všetci rozmýšľali, kam asi mohla ísť a prečo. Väčšina ľudí sa domnievala, že sa začala báť o svoje peniaze v čiernej truhlici pod posteľou, pretože v Carmody boli dve vlámačky, a tak sa rozhodla dať peniaze do banky.

Stará pani našla adresu domu, kde bývala zberatečka porcelánu, a triasla sa strachom, keď si pomyslela, že zberateľka by mohla byť už po smrti, alebo že by sa niekde odsťahovala. Ale zberateľka bola tu, veľmi živá a veľmi dychtivá vlastniť konečne vzácny džbán. Stará pani, bledá od bolesti z pošliapanej hrdosti, predala džbán a rýchlo odišla a bola presvedčená, že jej prastará mať sa musela v momente úspešného ukončenia transakcie obrátiť v hrobe. Stará pani mala pocit, že zradila rodinné tradície.

Ale rozhodne zamierila do veľkého obchodnému domu, kde ju Prozreteľnosť, ktorá drží patronát nad hlúpučkými starými dušami na ich nebezpečných výletoch do sveta, zaviedla priamo k sympatickej predavačke, ktorá presne vedela, čo stará pani hľadá, a pomohla jej pri výbere. Stará pani vybrala pôvabné muše1ínové šaty s rukavičkami a lodičkami a dala ich ihneď poslať slečne Silvii Grayovej, u pána Williama Spencera v Spencervale.

Potom s hlbokým bezstarostným výdychom zaplatila - šaty ju stáli všetko, čo dostala za džbán, mínus dolár a pol na vlak - a obrátila sa na odchod. Keď vzpriamene kráčala k východu z obchodného domu, uvidela vchádzať uhladeného, zjavne bohatého muža. Keď sa ich oči stretli, jeho úlisná tvár zrumenela, potom muž zodvihol klobúk a zmätene sa uklonil. Ale stará pani sa tvárila, akoby ho ani nevidela, a prešla okolo bez povšimnutia. Muž vystúpil o schod vyššie, zastal a obrátil sa s dosť nepríjemným úškľabkom a pokrčením pliec.

Nikto netušil, ako srdce starej panej zabolelo od hrôzy a opovrhnutia. Nebola by zozbierala odvahu vybrať sa do mesta, dokonca ani kvôli Silvii nie, keby len tušila, že tu stretne Andrewa Camerona. Jediný pohľad naňho spôsobil, že z jej duše vytryskol nový vodopád trpkosti. Ale myšlienka na Silviu akosi zástavila ten príval a o chvíľu tu bola opäť víťazne sa usmievajúca stará pani, vedomá si toho, že vyviazla z nečakaného stretnutia. Napokon, nebola to ona, kto zneistel, očervenel a stratil hlavu.

"Aj keď je to malý zázrak, že on sa začervenal," myslela si stará pani pomstychtivo. Tešilo ju, že Andrew Cameron stratil práve pred ňou svoju oceľovú rozvahu, s ktorou dobýval svet. Andrew Cameron bol jej synovec a mal tú česť byť jedinou živou bytosťou, ktorú stará pani celou intenzitou svojej vášnivej duše nenávidela. Ona a jej rodina na neho bolestne doplatili a radšej by zomrela, než by dala najavo, že zobrala na vedomie jeho prítomnosť. Ale stará pani rázne odohnala zo svojej mysle všetky myšlienky na Andrewa Camerona. Bolo by to zneuctenie Silviinho mena, keby myslela na oboch naraz. Keď v ten večer položila svoju starú hlavu na vankúš, bola taká šťastná, že dokonca ani myšlienka na prázdnu policu v izbe, kde vždy stával hroznový džbán, ju dlho netrápila.

"Je krásne obetovať niečo pre tých, ktorých milujeme, a je také krásne mať niekoho, pre koho sa môžeme obetovať," pomyslela si stará pani.

Ale s jedlom rastie chuť. Stará pani si myslela, že je spokojná iba s tým, čo má, no ako sa blížil piatok, dostávala priam horúčku od túžby vidieť Silviu v nových večerných šatách. Neuspokojovali ju predstavy, potrebovala ju naozaj vidieť.

"A uvidím ju," povedala si stará pani rozhodne, hľadiac z okna na svetlo Silviinej lampy presakujúce cez borovice. Zabalila sa do veľkého tmavého šálu a vykĺzla do tmy, šmýkajúc sa dolu údolím a hore lesnou cestičkou. Bol vlhký mesačný večer a vietor presýtený vôňou polí jej fúkal do tváre.

"Kiež by som mohla vziať trochu tvojej vôňe a pokropiť ňou jej život," povedala stará pani vetru nahlas.

Silvia Grayová stála vo svojej izbe, pripravená na večierok.

Pred ňou stálo v obdivnom pol kruhu celé ženské osadenstvo Spencerovho domu. Ale bol tu ešte jeden divák. Vonku, pod orgovánovým kríkom stála stará pani Lloydová. Mohla vidieť Silviu veľmi jasne v jej nádherných nových šatách a s bledoružovými ružami, ktoré jej nechala pri buku, vo vlasoch. Silviine líčka mali ešte krajšiu farbu ako ruže a jej oči žiarili ako hviezdy. Amélia Spencerová natiahla ruku, aby dala na miesto ružu, ktorá sa trochu posunula zo svojho miesta, a stará pani voči nej v tej chvíli pocítila silnú závisť.

"Tie šaty by ti nepadli lepšie, ani keby ti ich ušili na mieru," povedala obdivne pani Spencerová. "No povedz, nie je krásna, Amélia? Kto ich tak mohol poslať?"

"Och, som si istá, že tou dobrou vílou bola pani Moorová," povedala Silvia. "Nie je tu nik iný, kto by to mohol byť. Bolo to od nej veľmi milé - vedela, ako veľmi túžim ísť na ten večierok s Janet. Keby tu bola tetuška a mohla ma vidieť." Napriek radosti si Silvia nebadane povzdychla. "Nemám nikoho iného, komu by na mne záležalo."

Ach, Silvia, ako veľmi sa mýliš! Je tu niekto, komu na tebe veľmi záleží, kto ťa má rád. Stará pani, ktorá ju dychtivo a zbožne sledovala spod orgovánu, sa pomaly ako tieň odkradla cez mesačným svitom ožiarený sad. A cestou domov si v srdci odnášala obraz Silviinej dievčenskej krásy, aby jej robil spoločnosť počas dlhej letnej noci.

AUGUST

Jedného dňa sa pastorova žena bez strachu, ktorý v sebe nosili ostatní Spencervalčania, vybrala k starej pani Lloydovej a požiadala ju, aby sa zúčastnila na stretnutí ich krúžku šitia, ktoré bývalo každú druhú sobotu poobede.

"Chceme poslať balík na našu Trinidadskú misiu," povedala pastorova žena, "a boli by sme veľmi rady, keby ste prišli, slečna Lloydová."

Stará pani chcela pôvodne rázne odmietnuť. Niežeby bola proti misiám, alebo dokonca proti krúžkom šitia, ale vedela, že každá členka musí týždenne zaplatiť desať centov na zakúpenie látok a nití a vedela, že ona si to nemôže dovoliť. Ale náhla myšlienka zastavila odmietnutie skôr, ako vyšlo z jej úst.

"Chodia tam aj nejaké mladé dievčatá, však?" opýtala sa prefíkane.

,,Ó, áno, všetky tam chodievajú," povedala pastorova žena. "Janet Moorová a slečna Grayová sú naše najzapálenejšie členky. Je to od slečny Grayovej veľmi pekné, že sa vzdáva svojich sobotných popoludní pre našu prácu, je to jediné popoludnie, kedy nemá hodiny. Má skutočne dobrú povahu."

"Myslím, že sa k vám pripojím," povedala rýchlo stará pani. Bola rozhodnutá, že bude žiť hoci aj o dvoch jedlách denne, aby ušetrila na poplatok.

A tak išla v sobotu na stretnutie krúžku, ktoré sa konalo u Martinovcov, a urobila tú najlepšiu prácu. Išla jej tak od ruky, že o stehoch nemusela ani rozmýšľať, a to bolo dobre, pretože jej myšlienky zamestnával pohľad na Silviu, ktorá sedela v rohu oproti s Janet Moorovou. Jej nežné ruky sa mihali nad plátennou košieľkou pre malého chlapca. Nikto si našťastie nespomenul, že by mal Silviu predstaviť starej panej. Bola tomu rada. Šikovne šila a jej bystré uši načúvali dievčenskému štebotaniu z protiľahlého rohu. A zistila jednu zaujímavú vec - Silvia bude mať dvadsiateho augusta narodeniny. Starú paniu začala spaľovať túžba pripraviť Silvii darček. Celú noc rozmýšľala o tom, či si to môže dovoliť, a smutne uzavrela, že to absolútne neprichádza do úvahy, čo ako by biedila a hladovala. Táto záležitosť ju nezmyselne trápila a strašila ako duch až do ďalšieho stretnutia krúžku.

Konalo sa u pani Moorovej a pani Moorová bola k starej panej Lloydovej mimoriadne veľkorysá. Trvala na tom, aby si sadla do prúteného hojdacicho kresla v salóne. Stará pani by bola radšej sedela v izbe s mladými dievčatami, ale zo zdvorilosti sa podvolila - a dostala svoju odmenu. Jej kreslo bolo hneď za dverami salónika a o chvíľu prišla Silvia s Janet Moorovou a usadili sa na schody v hale, kde od javorov pred otvorenými vchodovými dverami povieval chladný vánok. Hovorili o svojich obľúbených básnikoch. Janet, ako sa zdalo, obdivovala Byrona a Scotta. Silvii sa viac páčili Tennyson a Browning.

"Vieš," povedala Silvia jemne, "že môj otec bol básnik?

Vydal malú zbierku básní. ... Janet, nikdy som ju nevidela, ale tak by som rada ... Bolo to ešte za jeho vysokoškolských štúdií. Vydal ju vlastným nákladom iba pre svojich blízkych priateľov. Potom už nikdy nič nevydal. Chudák otec! Myslím. že sa v živote veľmi sklamal. Ale tak veľmi túžim vidieť a čítať jeho verše. Nemám ani útržok z jeho básní. Keby som mala - mala by som niečo z neho, z jeho srdca z jeho duše. Bol by pre mňa niečím viac ako len menom."

"Vari nemal svoj vlastný výtlačok? Alebo tvoja matka?" opýtala sa Janet.

"Matka ho nemala. Zomrela, keď som sa narodila, vieš? Ale tetuška hovorila, že medzi matkinými knihami nehola ani jedna s otcovými veršami. Tetuška hovorí. že matka sa nezaujímala o poéziu a ona sama tiež nie. Otec odišiel po matkinej smrti do Európy a o rok tam zomrel aj on. Nič z jeho vecí nám neposlali. Keď odchádzal, musel rozpredať všetky svoje knihy, ale nechal u tety niekoľko najobľúbenejších pre mňa. Jeho verše však medzi nimi neboli. Myslím, že nikdy tú knižku nenájdem, ale bola by som taká šťastná, keby som ju mala!"

Keď prišla stará pani domov, siahla do vrchnej zásuvky v sekretári a vytiahla odtiaľ malú truhličku zo santalového dreva. Bola v nej útla, polorozpadnutá knižôčka zabalená v hodvábnom papieri. Bol to najvzácnejší poklad starej panej. Na prvej strane bolo napísané: Margaréte venuje s láskou autor.

Stará pani obrátila zažltnutú stranu trasúcimi sa prstami a cez slzy sa začítala do veršov, hoci za tie roky sa ich už všetky naučila naspamäť. Rozhodla sa darovať knižku Silvii na narodeniny a bola to jedna z najdrahších vecí, aké kedy boli darované, keby sa hodnota daru prepočítala na veľkosť obete, ktorú priniesol. V tej malej knižôčke bola ukrytá nesmrteľná láska, starý smiech, slzy, krása, ktorá kvitla ako ruža pred mnohými rokmi a stále si uchovávala svoju nežnosť ako uschnuté ružové lupienky.

Vytrhla zadný list s venovaním a neskoro večer pred Silviinými narodeninami sa ukrytá v tme zakrádala cez polia a postrannými cestičkami, ako na nejakom nečistom výlete, do malého obchodu, ktorý bol zároveň aj spencervalskou poštou. Do otvoru vo dverách vhodila tenký balíček a potom sa rýchlo odkradla domov so zvláštnym pocitom straty a osamelosti. Bolo to, ako keby sa vzdala posledného spojenia so svojou mladosťou. Ale neľutovala. Urobí to Silvii radosť, a to sa v poslednom čase stalo v duši starej panej všetkým.

V nasledujúci večer svietilo svetlo v Silviinej izbe dlhšie ako obyčajne. Stará pani ho víťazne pozorovala, vediac, čo to znamená. Silvia čítala otcove básne a stará pani si ich v tme čítala tiež. Odriekala si ticho sama pre seba každý verš. Znovu a znovu. Nakoniec, vzdať sa knižky neznamenalo tak veľa. Ešte stále mala jej dušu - stranu s menom, ktorým ju už nikto nevolal, napísaným Leslieho rukopisom.

Na nasledujúcom stretnutí spolku sedela stará pani na gauči v obývačke Marshallovcov, keď vošla Silvia a sadla si k nej. Ruky starej panej sa začali trochu triasť a jedna strana vreckovky, ktorá mala byť vianočným darčekom pre malé trinidadské dievčatko s olivovou pleťou, nebola ušitá tak precízne ako ostatné tri.

Silvia začala hovoriť o krúžku a georgínach pani Marshallovej a stará pani bola v siedmom nebi, hoci sa snažila nedať to najavo a správala sa ešte o trochu vznešenejšie a dôstojnejšie ako obyčajne. Keď sa Silvie opýtala, ako sa jej býva v Spenccervale, dievča odpovedalo: "Výborne. Všetci sú ku mne takí milí. A okrem toho," Silvia stíšila hlas, aby ju mohla počuť iba stará pani "mám tu dobrú vílu, ktorá pre mňa robí tie najkrajšie veci na svete."

Pretože Silvia mala dobrý inštinkt, nepozrela sa na starú paniu, keď to vyslovila. Ale aj keby sa bola pozrela, nebola by videla nič. Stará pani nebola Lloydová pre nič za nič.

"Aké zaujímavé," povedala ľahostajne.

"Však? Som jej taká vďačná a chcela by som, aby vedela, koľko radosti mi dáva. Celé leto som nachádzala pri cestičke, ktorou chodievam, nádherné kvietky a sladučké plody, a som si istá, že mi poslala aj večerné šaty. Ale najkrajší darček som dostala minulý týždeň na narodeniny - knižku otcových básní. Neviem vyjadriť slovami, ako som sa cítila. Túžim sa s mojou vílou stretnúť a poďakovať sa jej."

"Je to úžasná záhada, nie? Nemáš ani tušenia, kto by to mohol byť?"

Stará pani jej položila túto nebezpečnú otázku bez obáv. Nebola by taká pokojná, keby si nebola istá, že Silvia nevie nič o starej láske medzi ňou a jej otcom. A tak bola presvedčená, že ona je tou poslednou osobou, ktorú by Silvia upodozrievala.

Silvia na kratučkú chvíľu zaváhala s odpoveďou. Potom povedala: "Nesnažila som sa to zistiť, pretože si myslím, že nechce, aby som to vedela. Najskôr som sa, samozrejme, pokúšala, keď som dostávala kvety a potom tie šaty, ale keď som dostala knižku, uvedomila som si, že to všetko mi dáva moja dobrá víla, a rešpektujem jej želanie zostať v tajnosti a vždy budem. Možno sa mi jedného dňa ukáže sama, aspoň v to dúfam."

"Nemyslím," povedala stará pani nepresvedčivo. "Dobré víly, teda aspoň vo všetkých rozprávkach, ktoré som čítala, sú čudné stvorenia, ktoré sú oveľa príjemnejšie, keď sú zahalené rúškom tajomstva, ako v skutočnosti."

"Ja som presvedčená, že tá moja víla je úplne iná a že čím lepšie ju budem poznať, tým očarujúcejšiu osobnosť v nej nájdem," povedala Silvia veselo.

V tej chvíli k nim prišla pani Marshallová a presvedčila slečnu Grayovú, aby niečo zaspievala. Slečna Grayová milo súhlasila a stará pani osamela, čomu bola rada. Rozhovor so Silviou ju tešil ešte väčšmi, keď o ňom cestou domov rozmýšľala, ako v skutočnosti. Keď mala stará pani trochu nečisté svedomie, znervózňovalo ju to. Rozmýšľala, či ju Silvia predsa len neupodozrieva. Potom prišla k záveru, že je to vylúčené. Kto by podozrieval lakomú, nespoločenskú starú paniu, ktorá nemala žiadnych priateľov a ktorá dala iba päť centov ako príspevok pre krúžok šitia, kým všetci ostatní dali desať alebo pätnásť, že je dobrou vílou, darkyňou nádherných večerných šiat a ženou, ktorá dostáva dary od mladých ambicíóznych básnikov?

SEPTEMBER

V septembri sa stará pani obzrela naspäť na tohtoročné leto a musela uznať, že bolo veľmi šťastné. A v čom sa obzvlášť vynímali zlatým písmom značené nedele a stretnutia krúžku šitia. Cítila sa doslova ako iný človek, a ostatní to cítili tiež. Členky krúžku šitia zistili, že je príjemná, ba dokonca priateľská a začali si myslieť, že ju nespravodlivo hodnotili a že príčinou jej čudného životného štýlu bola nakoniec predsa len excentrickosť, a nie držgrošstvo. Od ich prvého rozhovoru sa s ňou teraz Silvia Grayová prišla porozprávať na každom stretnutí spolku a stará pani si ukladala každé jej slovo do svojho srdca a opakovala si ich počas dlhých bezsenných a osamelých nocí.

Silvia jej nikdy nerozprávala o svojich plánoch, pokiaľ sa jej na ne stará pani priamo neopýtala, ale rozpačitosť starej panej spôsobovala, že nijaké osobné otázky v ich rozhovore nepadli. A tak sa stalo, že o najväčšej životnej túžbe svojho miláčika sa stará pani nedozvedela od Silvie, ale od pastorovej ženy.

V jeden neskorý septembrový večer sa pastorova žena zastavila v dome starej panej. Fúkal chladný severný vietor a skuvíňal na rohoch domu, akoby ho ťažilo, že žatva sa už skončila a leto je preč. Stará pani ho počúvala, keď plietla pre Silviu malý košík z trstia. Musela preň ísť minulý deň až do Avonlea, kde rástlo na pieskových dunách, a bola veľmi unavená. A srdce ju bolelo. Leto, ktoré tak veľmi zmenilo jej život, je na konci a Silvia plánovala koncom októbra opustiť Spencervale. Starej panej bolo ťažko na srdci, a tak doslova privítala náhodný príchod pastorovej ženy ako rozptýlenie, hoci sa obávala, že pastorova žena ju prišla požiadať o príspevok na nový farský koberec, a stará pani si jednoducho nemohla dovoliť venovať ani cent.

Ale pastorova žena sa iba zastavila cestou od Spencerovcov a nevyslovila nijakú zahanbujúcu žiadosť. Namiesto toho hovorila o Silvii Grayovej a jej slová zneli ušiam starej panej ako tóny nevýslovne krásnej hudby. Pastorova žena o nej nehovorila iné, iba chválu - aká je milá a krásna a pôvabná.

"A ten nádherný hlások!" zvolala nadšene pastorova žena.

Potom s povzdychom dodala: "Je to skutočne škoda, že nemôže dostať potrebné vzdelanie. Bola by z nej skvelá speváčka - zodpovední kritici sa tak vyjadrili. Ale je taká chudobná, že si nevie predstaviť, ako by to mohla uskutočniť. Hádam iba ak by dostala Cameronovo štipendium, ale na to je iba veľmi malá nádej, hoci profesor hudby, u ktorého študovala, ju prihlásil na konkurz."

"Čo je to Cameronovo štipendium?" opýtala sa stará pani. "No, hádam ste už počuli o milionárovi Andrewovi Cameronovi, nie?" povedala pastorova žena, netušiac, že práve spôsobila, že úbohé kosti rodinných príslušníkov starej panej sa začali prevracať v hrobke. Na bielej tvári starej panej sa zrazu objavila bledoružová škvrna, akoby ju bol niekto udrel po líci. "Áno, počula som o ňom," povedala ticho.

"No a ten milionár mal vraj krásnu dcérku, ktorú veľmi zbožňoval. Mala nádherný hlások a on plánoval, že ju pošle do zahraničia študovať spev. Lenže dievčatko zomrelo. Počula som, že mu to skoro zlomilo srdce. Odvtedy posiela každý rok mladé talentované dievčatá do Európy, aby tam získali pod vedením najlepších profesorov hudobné vzdelanie. Na pamiatku svojej dcéry. Doteraz dostalo štipendium deväť alebo desať dievčat, ale obávam sa, že Silvia Grayová nemá veľké šance, takisto, ako sa obáva ona."

"Prečo nie?" opýtala sa odvážne stará pani. "Som si istá, že niet veľa takých hlasov, ako má slečna Grayová."

"To je síce pravda. Ale, viete, takéto štipendium, to je veľmi subjektívna záležitosť. To, kto ho dostane, závisí iba od rozmaru a výberu Andrewa Camerona. A tak, keď má dievča známych, ktorí môžu využiť svoj vplyv, obyčajne pošle na ich odporúčanie ju. Hovorí sa, že vlani poslal do Európy dievča, ktoré nemalo žiadny skvelý hlas, ale jej otec bol starým obchodným priateľom Camerona. Lenže Silvia nepozná nikoho, kto by mohol ovplyvniť Andrewa Camerona, ani sa s ním nepozná osobne. No, musím už ísť. Dúfam, že sa uvidíme v sobotu na fare, slečna Lloydová. Viete, že krúžok sa teraz stretne tam?"

"Áno, viem," povedala neprítomne stará pani. Keď pastorova žena odišla, odložila trstinový košík a dlho iba tak sedela s rukami zloženými v lone a hlbokými čiernymi očami upretými na stenu pred sebou.

Stará pani, ktorá bola sama taká chudobná, že si musela odoprieť šesť sušienok týždenne, aby mohla zaplatiť svoj úbohý príspevok na krúžok šitia, vedela, že je v jej moci, aby zariadila dcére Leslieho Graya štúdium spevu v Európe. Ak sa rozhodne využiť svoj "ťah", ak zájde na Andrewom Cameronom a požiada ho, aby poslal Silviu Grayovú nasledujúci rok do zahraničia ... nepochybovala, že by to stačilo. Všetko záviselo iba od nej ... Ak by dokázala zlomiť a ovládnuť svoju hrdosť, aby sa ponížila a požiadala o láskavosť muža, ktorý zničil život jej i jej rodine.

Pred rokmi na radu a naliehanie Andrewa Camerona jej otec investoval celý svoj majetok do podniku, ktorý nakoniec skrachoval. Abraham Lloyd stratil posledný dolár, ktorý mal, a jeho rodina sa ocitla nie na pokraji biedy, ale na úplnom dne. Možno mohli odpustiť Andrewovi Cameronovi chybný odhad, ale bolo tu vážne podozrenie, ktoré prerástlo takmer do istoty, že bol vinný z niečoho omnoho horšieho, ako bol chybný úsudok pri riadení strýkových investícií. Nič sa nedalo právne dokázať, ale bolo isté, že Andrew Cameron, známy svojimi "tvrdými praktikami", vyšiel s dobrým skóre zo zamotaných situácií, ktoré zruinovali aj omnoho schopnejších mužov. Starý doktor Lloyd umieral s presvedčením, že jeho synovec ho úmyselne obetoval.

Andrew Cameron to v skutočnosti tak nezamýšľal, myslel to spočiatku so strýkom dobre, a keď bolo po všetkom, sám pred sebou sa obhajoval zásadou, že dobrý obchodník musí vždy hľadať "číslo jeden".

Margaréta Lloydová pre neho nemala také ospravedlnenia a bola presvedčená, že je zodpovedný nielen za jej premrhané bohatstvo, ale i za smrť jej otca, a nikdy mu neodpustila. Andrew Cameron - možno sa v ňom ozvalo svedomie - za ňou prišiel a spôsobom sladkým ako med jej ponúkol finančnú pomoc. Vraj dozrie, povedal, aby nikdy netrela biedu.

Margaréta Lloydová mu jeho ponuku vmietla do tváre spôsobom, ktorému absolútne nič nechýbalo. Radšej vraj umrie, povedala mu ohnivo, než by mala od neho prijať čo len penny alebo malú láskavosť. On jej vtedy iba predviedol ukázku dobrej vôle, vyjadril úprimnú ľútosť nad tým, že má o ňom taký nespravodlivý názor, a odporúčal sa s úlisným uistením, že ostane vždy jej priateľom a že bude rád, ak jej niekedy bude môcť preukázať službu, ak ho o to požiada. Stará pani žila dvadsať rokov pevne presvedčená, že skôr zomrie v chudobe - čo sa, bohužiaľ, nezdalo nepravdepodobným - ako by mala niekedy požiadať Andrewa Camerona o láskavosť. A tak by sa aj bolo stalo, ak by išlo o ňu samu. Ale teraz išlo o Silviu! Bola by sa schopná natoľko ponížiť pre Silviino dobro?

Odpovedať na túto otázku nebolo ani zďaleka také jednoduché ako vzdať sa starého džbánu alebo knihy básní. Celý týždeň stará pani bojovala so svojou pýchou a zatrpknutím. Niekedy, počas bezsenných nocí, keď sa ľudský hnev a nenávisť zdali malichérné a opovrhnutiahodné, sa jej zdalo, že už-už zvíťazila. Ale keď svitlo ráno a tvár jej otca sa na ňu pozrela z obrazu na stene a staromódne háby, ktoré nosila vďaka podlému konaniu Andrewa Camerona, jej zašušťali pri ušiach, starý hnev nad ňou získaval opäť prevahu.

Ale láska starej panej k Silvii už dosiahla takú silu, hĺbku a nehu, že žiadny iný cit sa s ňou nemohol v konečnom dôsledku rovnať. Láska dokáže divy a hádam nikdy neukázala takú silu, ako v jeden chladný pochmúrny jesenný deň, keď sa stará pani zjavila na stanici v Bright River a nasadla na vlak smerujúci do Charlottetownu. Už len myšlienka na úlohu, na ktorú sa podujala, jej trhala dušu. Prednosta stanice, ktorý jej predával lístok, si pomyslel, že stará pani je nezvykle bledá a vychudnutá - "ako keby oka nezažmúrila a neprehltla jediné sústo najmenej týždeň," povedal pri obede svojej žene. "Myslím, že je čosi v neporiadku s jej obchodmi. Toto leto je to už po druhý raz, čo išla do mesta."

Keď stará pani došla do mesta, zjedla svoj skromný obed a potom sa vybrala pešo na predmestie, kde stáli Cameronove továrne a sklady. Bola to dlhá cesta, ale nemohla si dovoliť zaplatiť bričku. Cítila sa nesmierne unavená, keď ju uviedli do vyleštenej luxusnej kancelárie, kde za stolom sedel Andrew Cameron.

Po počiatočnom záblesku prekvapenia vykročil so žiarivým úsmevom a rukou natiahnutou v ústrety.

"Ale - sesternica Margaréta! Aké nečakané prekvapenie! Posaď sa ... dovoľ, toto je omnoho pohodlnejšia stolička. Pricestovala si dnes ráno? A ako sa darí ľuďom v Spencervale?"

Stará pani pri jeho prvých slovách očervenela od hnevu. Keď pery Andrewa Camerona vyslovili meno, ktorým ju volali iba jej rodičia a jej láska, znelo to ako bohorúhanie. Ale, povedala si, teraz nie je vhodná chvíľa na precitlivenosť. Ak je schopná požiadať ho o službu, znesie aj menšie rany. "Kvôli Silvii," opakovala si, keď mu podávala ruku, a sadla si na stoličku, ktorú jej ponúkol. Ale pre nikoho na svete by stará pani nedokázala vniesť do svojich slov trochu srdečnosti. Prešla rovno k podstate s typickou lloydovskou stručnosťou.

"Prišla som ťa požiadať o láskavosť," povedala, hľadiac mu pritom priamo do očí, ani trochu pokorne alebo mierne, ako by sa patrilo na prosebníka, ale vyzývavo a vzdorovito, akoby mu hovorila: "Len sa opováž odmietnuť!"

"To nesmierne rád počujem, sesternica Margaréta." Jeho tón bol presladený a dobrotivý. "Čokoľvek môžem pre teba urobiť, mi bude pôsobiť ohromné potešenie. Obávam sa, že si ma považovala za nepriateľa, Margaréta, a uisťujem ťa, že som to veľmi pociťoval. Viem, že niektoré náznaky ukazovali proti mne, ale ... "

Stará pani odmietavo zodvihla ruku a umlčala jeho prejav týmto jediným gestom.

"Neprišla som sem hovoriť o tej záležitosti," povedala.

"Nebudeme sa vracať k minulosti, ak dovolíš. Prišla som ťa požiadať o láskavosť, nie pre seba, ale pre jednu moju mladú priateľku, slečnu Grayovú, ktorá má pozoruhodne skvelý hlas a rada by ho cibrila ďalej. Je veľmi chudobná, a tak som ťa prišla požiadať, aby si jej poskytol jedno zo svojich štipendií na hudobné vzdelanie. Viem o tom, že jej žiadosť ti už bola predložená spolu s odporúťaním jej učiteľa spevu. Neviem, ako sa o jej hlase vyjadril on, ale viem isto, že ho nemohol preceniť. Ak ju pošleš do Európy, neurobíš chybu."

Stará pani sa odmlčala. Vedela naisto, že Andrew Cameron jej žiadosti vyhovie, ale predpokladala, ba priam dúfala, že iba s veľkou nechuťou. Oveľa ľahšie by mohla prijať, keby jej svoj súhlas predhodil ako kosť hladnému psovi. Ale ani náhodou, Andrew Cameron bol ešte prívetivejší ako obyčajne. Nič mu nemohlo spôsobiť väčšiu radosť ako splniť želanie jeho drahej sesternice Margaréty, vraj iba ľutuje, že to nebolo niečo, čo by vyžadovalo viac energie. Jej malá obľúbenkyňa dostane dokonalé hudobné vzdelanie ... hneď na budúci rok pocestuje do zahraničia ... a on je nesmierne šťastný ...

"Ďakujem ti," umlčala znovu jeho tirády stará pani. "Som ti veľmi zaviazaná a prosím ťa, aby si slečne Grayovej neprezradil, že som sa do toho plietla. A teraz ťa už nebudem oberať o tvoj drahocenný čas. Dovidenia."

"Och, nesmieš tak skoro odísť," povedal s akousi skutočnou láskavosťou alebo výrazom rodinnej súdržnosti, ktorá zatienila nechutnú srdečnosť jeho hlasu - pretože Andrew Cameron nebol tak celkom bez cností obyčajného muža. Bol dobrým manželom a otcom, kedysi mal sesternicu Margarétu úprimne rád a bolo mu skutočne veľmi ľúto, že "okolnosti ho prinútili" konať tak, ako konal v tom dávnom prípade investícií jej otca. "Musíš byť dnes mojím hosťom."

"Dakujem. Musím sa dnes vrátiť domov," povedala pevne stará pani a v jej tóne bolo niečo, čo naznačilo Andrewovi Cameronovi, že by bolo zbytočné ju presviedčať. Ale trval na tom, že aspoň zatelefonuje po svoj koč, aby ju odviezol na stanicu. Stará pani sa podvolila, pretože sa potichu obávala, že dlhú cestu späť by už jej staré nohy nevydržali, dokonca mu pri lúčení podala ruku a ešte raz sa mu poďakovala za to, že vyhovel jej žiadosti.

"Niet za čo," povedal. "Prosím, skús o mne zmýšľať trochu láskavejšie, Margaréta."

Keď stará pani prišla na stanicu, zistila, že jej vlak práve odišiel a že na nasledujúci bude musieť čakať dve hodiny. Išla do čakárne a sadla si. Bola veľmi unavená. Radosť z úspechu zmizla a ona sa cítila slabá a stará. Nemala sa ani čoho najesť, pretože dúfala, že bude doma do olovrantu. V čakárni bolo zima a ona sa triasla vo svojom starom tenkom hodvábnom plášti. Bolela ju hlava i srdce. Silvii sa splní sen, ale odíde z jej života, a stará pani si nevedela predstaviť, ako by po tom mohla ešte žiť. Ale sedela tam vzpriamene a nezdolne celé dve hodiny, v tichosti bojujúc svoj vopred prehraný boj s psychickou a fyzickou bolesťou, kým popred ňu prechádzali šťastní, smejúci sa a veselo trkotajúci ľudia.

O ôsmej stará pani vystúpila z vlaku na stanici v Bright Riveri a nikým nepozorovaná vkĺzla do temnoty vlhkej noci. Padal chladný dážď a starú paniu čakali ešte tri kilometre. Čoskoro premokla na kosť a triasla sa na celom tele. Mala pocit, akoby kráčala v zlom sne. Iba inštinktívne prešla posledný kilometer a cestičku k domu. Keď zoslabnutá a uzimená zastala pred dverami, uvedomila si, že chlad sa zmenil na hroznú páľavu. Prešmykla sa dnu a zavrela dvere.

OKTÓBER

Na druhý deň po návrate starej panej z mesta kráčala Silvia Grayová veselo dolu lesnou cestičkou. Bolo nádherné jesenné ráno, jasné a slnečné, paprade pokryté inovaťou, zmáčané a otlčené nočným dažďom, vydávali nádhernú vôňu. V lese čochvíľa zamával javor svojou karmínovou zástavou, alebo listy brezy zažiarili ako biele zlato na pozadí tmavých nemeniacich sa smrekov. Vzduch bol čistý a svieži. Silvia kráčala s radostnou ľahkosťou a mierne zodvihnutým obočím.

Pri buku sa zastavila, ale v úžľabine jeho kmeňa nebolo pre ňu nič. Práve sa obrátila, keď k nej zrazu pribehol malý Teddy Kimball zo susedstva - utekal od domu starej panej a jeho pehavá tvárička bola bledá.

"Och, slečna Grayová," vydýchol. "Myslím, že stará pani Lloydová sa načisto zbláznila. Pastorova žena ma poprosila, aby som zbehol k starej panej s odkazom o krúžku šitia ... klopal som ... a klopal... a keď mi nikto neotváral, povedal som si, že iba vojdem dnu a nechám list na stole. Ale keď som otvoril dvere, začul som hrozne čudný smiech z obývačky a hneď nato vyšla z izby stará pani. Och, slečna Grayová, ona vyzerala strašne. Mala červenú tvár a hrozne divoké oči a mrmlala si niečo a smiala sa ako šialená. Tak som sa naľakal, že som sa zvrtol a ušiel."

Silvia bez rozmýšľania chytila Teddyho za ruku a bežala hore cestou. Nebála sa, hoci si rovnako ako Teddy myslela, že úbohá opustená, excentrická stará pani sa nakoniec skutočne pomiatla.

Stará pani sedela na kuchynskom gauči, keď Silvia vstúpila. Teddy sa bál, a tak ostal na schodoch pred dverami. Stará pani mala ešte stále oblečené vlhké čierne šaty z hodvábu, v ktorých prišla zo stanice. Jej tvár bola červená, oči horúčkovité a jej hlas zachrípnutý. Ale spoznala Silviu a stiahla sa.

"Nepozeraj sa na mňa," nariekala. "Choď preč, prosím ťa, nemôžem zniesť, že práve ty vidíš, aká som chudobná. Pôjdeš do Európy ... Andrew Cameron ťa tam pošle ... požiadala som ho o to a on mi to nemohol odmietnuť. Ale choď preč, prosím ťa."

Ale Silvia neodišla. Hneď zbadala, že stav, v akom sa stará pani nachádza, je horúčka, a nie šialenstvo. Požiadala Teddyho, aby rýchlo priviedol pani Spencerovú, a keď prišla, spolu uložili starú paniu do postele a poslali po doktora. Do večera už každý v Spencervale vedel, že stará pani má zápal pľúc.

Pani Spencerová vyhlásila, že ostane a bude sa o starú paniu starať. Aj niekoľko ďalších žien ponúklo pomoc. Všetci boli veľmi milí a pozorní. Ale stará pani o tom nevedela. Mala vysokú horúčku a blúznila. Nespoznávala dokonca ani Silviu, ktorá za ňou prichádzala každú voľnú chvíľu. Silvia teraz vedela, čo už dávno predpokladala - stará pani Lloydová bola jej dobrou vílou. Stará pani v horúčke neustále drmolila o Silvii, o svojej láske k nej a o všetkom odriekaní a obetiach, ktoré pre ňu podstúpila. Silviu bolelo srdiečko od prílivu lásky a nehy a dievča sa úprimne modlilo, aby sa stará pani uzdravila.

"Chcem, aby vedela, že ju ľúbim," šepkala.

Teraz už všetci vedeli, aká je stará pani v skutočnosti chudobná. Nechala prekĺznuť cez horúčkovité pery všetky dovtedy úzkostlivo strážené tajomstvá. okrem svojej lásky k Lesliemu Grayovi. Dokonca aj v horúčke jej čosi zabránilo o tom hovoriť. Ale všetko ostatné vyšlo na svetlo sveta - hanba, ktorú cítila, keď musela nosiť staromódne háby, núdza, ktorú trela, a poníženie z toho, že bola schopná platiť iba päť centov na krúžok šitia, kým ostatné ženy platili desať. Tie dobré ženy, ktoré pri nej sedeli, ju počúvali so slzami v očiach a ľutovali svoje tvrdé súdy z minulosti.

"Kto by si to bol pomyslel?" hovorila pani Spencerová pastorovej žene. "Nikomu by ani len vo sne nezišlo na um, že jej otec prišiel o všetky peniaze, ľudia iba predpokladali, že stratil nejaké imanie v tej starej záležitosti so striebornou baňou na Západe. Je to šokujúce pomyslieť, ako celé tie roky žila - často nemala čo do úst a v zime bola čo najdlhšie v posteli, aby ušetrila uhlie. Hoci, myslím, že aj keby sme to boli vedeli, nemohli by sme pre ňu nič urobiť, pretože bola zúfalo hrdá. Ale ak to tento raz prežije a dovolí nám, aby sme jej pomohli, veci sa zmenia. Krivý Jack hovorí, že si nikdy neodpustí, že od nej bral peniaze za tie drobné práce, ktoré pre ňu urobil. Povedal, že ak mu dovolí, odteraz pre ňu urobí všetko, čo bude potrebovať, zadarmo. Nie je to zvláštne, ako veľmi si obľúbila slečnu Grayovú? Len pomyslite, čo všetko pre ňu celé leto robila ... a predala ešte aj hroznový džbán ... No, stará pani rozhodne nie je skúpa a zlá, ale ľudia neboli ďaleko od pravdy, keď hovorili, že je čudáčka. Všetko je to zúfalo poľutovaniahodné. Slečna Grayová to nesie veľmi ťažko. Zdá sa, že myslí na starú paniu rovnako veľa, ako stará pani na ňu. Je taká rozrušená, že jej je dokonca jedno, či pôjde na rok do Európy. Naozaj pôjde, prišiel jej list od Andrewa Camerona. Som tomu veľmi rada, nie je na svete milšie dievča. Ale ona hovorí, že to bude priveľká cena, ak stará pani umrie.

Andrew Cameron sa dopočul o chorobe starej panej a prišiel do Spencervalu osobne. Samozrejme, že mu nedovolili ju navštíviť, ale povedal všetkým zúčastneným, že zariadi všetko, čo bude treba. Doktorovi povedal, aby mu poslal šek za liečbu a nikomu sa o tom nezmieňoval. Navyše, keď sa Andrew Cameron vrátil domov, poslal školenú sestru, aby sa o starú paniu starala. Bola to schopná, milá žena, ktorá sa zhostila svojej úlohy bez toho, aby urazila pani Spencerovú - a to jej taktu nemohla byť vyjadrená väčšia pochvala!

Stará pani neumrela - lloydovská konštitúcia sa o to nakoniec postarala. Jedného dňa, keď ju prišla navštíviť Silvia, stará pani sa na ňu slabo usmiala a zašepkala jej meno. Vtedy sestra povedala, že krízu už prekonala.

Stará pani bola zázračne pokojnou a poslušnou pacientkou.

Robila iba to, čo jej povedali, a prijímala sestrinu prítomnosť ako samozrejmosť.

Ale jedného dňa, keď bola už natoľko silná, že mohla hovoriť, opýtala sa Silvie: "Predpokladám, že slečnu Hayesovú poslal Andrew Cameron, však?"

"Áno," prisvedčila Silvia placho.

Stará pani si jej vystrašenosť všimla a usmiala sa. V jej čiernych očiach sa objavilo čosi z jej starého humoru.

"Boli časy, keď by som bez veľkých ceremónií každú osobu, ktorú poslal Andrew Cameron, poslala preč," povedala. "Ale prešla som Údolím smrti, moja milá, a zanechala som pýchu a hnev navždy za sebou. Aspoň v to dúfam. Už voči Andrewovi necítim nenávisť. Teraz už dokonca môžem od neho prijať aj osobnú službu. Nakoniec mu môžem odpustiť zlo, ktoré spôsobil mne a mojej rodine. Silvia, už viem, že som v horúčke vyzradila všetko. Všetci vedia, aká som chudobná, ale nevadí mi to ani trochu. Je mi len ľúto, že som vylúčila zo svojho života susedov, a to iba pre svoju bláznivú pýchu. Všetci boli ku mne takí milí. Ak prežijem, Silvia, budem žiť úplne iným životom. Budem prijímať každé dobro a spoločnosť, od starých či mladých. Budem im všetkým pomáhať, ako budem vedieť, a dovolím im pomáhať mne. A ja môžem ľuďom pomôcť, naučila som sa, že peniaze nie sú jediným prostriedkom. Každý, kto súcití a snaží sa porozumieť, má bohatstvo, ktorého cena je nevyčísliteľná. I ty, Silvia, si sa dozvedela, čo si sa nikdy nemala dozvedieť. Ale ani to mi nevadí. "

Silvia zobrala starú paniu za chudú ruku a pobozkala ju. "Nikdy vám nebudem môcť dosť poďakovať za všetko, čo ste pre mňa urobili, drahá slečna Lloydová," povedala úprimne. "Som rada, že všetko tajomstvo medzi nami už zmizlo a že vás môžem ľúbiť tak veľmi a tak otvorene, ako som po tom túžila. Som taká šťastná a taká vďačná, že ma máte rada, moja milá dobrá víla."

"A vieš, prečo ťa mám tak rada?" opýtala sa zasnene stará pani. "Alebo som prezradila vo svojom blúznení aj to?"

"Nie. Ale myslím, že to viem. Je to preto, že som dcéra Leslieho Graya, však? Viem, že vás otec miloval, jeho brat, strýko Willis, mi o tom všetko povedal."

"Skazila som si pre zlú pýchu život," povedala smutne stará pani. "Ale ty ma máš rada aj napriek tomu, však, Silvia? A prídeš ma občas navštíviť? A budeš mi písať, keď budeš preč?"

"Budem za vami chodiť každý deň," povedala Silvia. "Budem v Spencervale ešte celý rok, len aby som mohla byť pri vás. A potom, keď budem v Európe, iba vďaka vám, moja dobrá víla, budem vám každý deň písať. Budeme tie najlepšie priateľky. Čaká nás krásny rok!"

Stará pani sa spokojne usmiala. Vonku, v kuchyni, sa práve pastorova žena, ktorá prišla s miskou džemu, zhovárala s pani Spencerovou o krúžku šitia. Cez otvorené okno obrastené červeným viničom vkĺzol do izby prenikavý, slnkom vyhriaty októbrový vzduch. Slnečný svit padol na Silviine gaštanové vlasy a vytvoril tak z nich korunu nádhery a mladosti.

"Teraz som dokonale šťastná," povedala stará pani s dlhým šťastným výdychom.




WebZdarma.cz