Annin plán
(ukázka z knížky Príbehy z Avonlea)

Anna Shirleyová sedela v jeden nedeľný večer schúlená v pohodlnom kresle pri okne v obývačke Theodory Dixovej a zasnene hľadela na rozprávkovú hviezdnu krajinu nad vzdialenými vrchmi. Irvingovci pozvali Annu na dva týždne do Sídla ozveny, kde trávili leto, a ona si často odbehla k Dixovcom, porozprávať sa s Theodorou. V ten večer sa už vyrozprávali do sýtosti a Anna sa práve v tichosti oddávala rozkoši zo stavania vzdušných zámkov. Oprela svoju peknú hlávku, ozdobenou korunou zo zapletených červeno-gaštanových vlasov, o okenný rám a jej sivé oči žiarili ako mesačný odraz v tônistých studničkách.

Zrazu zbadala na cestičke Ľudovíta Speeda. Bol ešte dosť ďaleko, pretože chodník vedúci k domu Dixovcov bol poriade dlhý, ale Ľudovíta bolo možné spoznať aj na sto metrov. Nikto iný v Strednom Graftone nemal takú vysokú, mierne nahrbenú, pokojne kráčajúcu postavu ako on. Každý pohyb i prezrádzal Ľudovítovu osobitosť.

Anna sa prebrala zo snívania. Pomyslela si, že by sa patrilo, aby sa vzdialila. Ľudovít sa totiž Theodore dvoril. Vedel to každý v Graftone, alebo, ak sa našla duša, ktorá o tom nevedela, iste to nebolo preto, že by nemala čas zistiť to. Ľudovít prichádzal Theodore takto dôstojne a rozvážne už pätnásť rokov!

Keď sa Štíhla, dievčenská a romantická Anna zdvihla na odchod, buclatá a praktická Theodora, ktorá sa tešila práve najlepším rokom zralej ženy, sa so zábleskom v očiach ozvala:

"Nemusíš sa ponáhľať, dievčatko. Sadni si ešte a uži si návštěvy. Predpokladam, že si zbadala Ľudovíta na cestičke a myslíš si, že by bolo neslušné ostať. Ale nebudeš tu navyše. Ludovít má celkom rád, keď je tu ešte niekto tretí, a ja tiež. Pomôže to rozprúdiť konverzáciu. Keď za tebou muž chodí pravidelne dvakrát do týždňa pätnásť rokov, ver mi, za ten čas vyčerpáte všetky možné témy na rozhovor."

Theodora nikdy nepredstierala hanblivosť, keď išlo o Ľudovíta. Ani trochu sa neostýchala hovoriť o ňom a jeho zdĺhavom dvorení. Naopak, zdalo sa, že sa na tom dobre zabáva.

Anna si teda opäť sadla a spoločne sledovali, ako Ľudovít prichádza po cestičke k domu, nevzrušene hľadiac na svieže, hojne porastené polia a belasé zákutia rieky vinúcej sa dolu zahmleným údolím.

Anna sa pozrela na Theodorinu pokojnú, jemne formovanú tvár a snažila sa predstaviť si, ako by sa ona cítila, keby tu sedela na jej mieste a čakala na postaršieho milenca, ktorému trvá neskutočne dlho, kým sa rozhodne. Ale aj Annina živá predstavivosť pri tejto myšlienke zlyhávala.

„No," povedala si netrpezlivo, „keby som ho skutočne chcela, našla by som už nejaký spôsob, ako ho trochu popohnať. Hm, Ľudovít Speed (rýchly, pozn. preklad.)! Existuje ešte na svete aspoň jeden takýto omyl? Dať meno Speed mužovi, ako je Ľudovít, je podvod."

Kým takto rozmýšľala, Ľudovít konečne prišiel k domu, ale tak dlho stál na schodíku pred dverami a uprene hľadel do zelenej húštiny čerešňového sadu, že Theodora to nakoniec už nevydržala, a otvorila mu dvere skôr, ako stihol zaklopať. Ked ho uviedla do obývačky, hodila cez plece na Annu komickú grimasu.

Ľudovít sa na Annu príjemne usmial. Mal ju rád; bola jediným mladým dievčaťom, ktoré poznal, pretože sa zo zásady mladým dievčatám vyhýbal - cítil sa pri nich nemotorne a nemiestne. Ale Anna na neho tak nepôsobila. Vedela dobre vyjsť s rôznymi ľuďmi, a hoci ju ešte nepoznali dlho, obaja - Theodora i Ľudovít - ju považovali za priateľku.

Ludovít bol vysoký a nie veľmi pekný, ale jeho nepopierateľný pokoj mu dodával nádych dôstojnosti, ktorý by mu inak chýbal. Mal ovisnuté mäkké hnedé fúzy á malú koziu briadku, ktorá mu dodávala vzhľad panovníka. Takáto móda sa v Graftone považovala za výstrednú. Muži tu buď chodili nahladko oholení, alebo si už nechali narásť poriadnu bradisko. Ľudovít mal zasnený príjemný pohľad, v modrej hĺbke ktorého bol ukrytý náznak melanchólie.

Sadol si do veľkého starého vydutého kresla, ktoré kedysi patrilo Theodorinmu otcovi. Ako tam Ľudovít sedel, Anna by prisahala, že kreslo začalo vyzerať ako Ľudovít sám.

Čoskoro sa konverzácia rozprúdila. Ľudovít bol dobrý rozprávač, keď mal niekoho, kto ho povzbudzoval. Bol sčítaný a stále prekvapoval Annu svojimi bystrými komentármi o ľuďoch a udalostiach vo svete, o ktorých sa v Graftone objavovali iba veľmi nejasné správy. Tiež rád polemizoval s Theodorou o náboženstve. Theodora sa neveľmi zaujímala o politiku alebo históriu, ale horlivo hltala všetko, čo sa týkalo cirkevných teórií. Keď sa rozhovor zmenil na priateľskú hádku medzi Ľudovítom a Theodorou o kresťanskej vede, Anna pochopila, že jej užitočnosť nateraz skončila a že nikomu nebude chýbať.

„Je čas zaželať vám dobrú noc," povedala a ticho odišla do hviezdnatej noci.

Ale keď bola už bezpečne z dohľadu, musela sa zastaviť na zelenej lúke vyzdobenej bielo-zlatými sedmokráskami. Ponad luku povieval vôňami presýtený vetrík. Anna sa oprela o bielu brezu a smiala sa, až sa prehýbala. A musela sa smiať, kedykoľvek pomyslela na Theodoru a Ľudovíta. Jej dychtivej a sviežej mladej dušičke pripadalo toto dvorenie veľmi zabavné. Mala Ľudovíta rada, ale trochu ju rozčuľoval.

"Taky milý, veľký, protivný somárik!" povedala nahlas. "Ešte som nevidela takého zamilovaného blázna. Je úplne ako krokodíl z tej básničky, ktorý ani neplával vpred, ani nestál na mieste, iba sa kýval hore a dolu."

O dva dni, keď sa Anna opäť zastavila na kus reči u Theodory, rozhovor sa zvrtol na Ľudovíta. Theodora, ktorá bola tou nujčinorodejšou dušou na svete a mala záľubu vo vyrábani zložitých a módnych vecí na predaj, práve zamestnávala svoje jemné bucľate prsty háčkovaním stredovej ozdoby batenburskej čipky. Anna ležala v hojdacej sieti so štíhlymi rukami zloženými v lone a sledovala Theodoru. Uvedomila si, že Theodora je vlastne veľmi pekná - vznešená ako bohyňa Juno, s pevnými, masívnymi a precízne vypracovanými tvarmi, bielou pokožkou a obrovskými hnedými očami. Keď sa neusmievala, vyzerala vskutku veľmi impozantne. Anna si povedala, že je celkom možné, že sa jej Ľudovít trochu aj bojí.

„Hovorili ste s Ľudovítom celý večer o kresťanskej vede?" opýtala sa.

Theodora sa usmiala.

„Áno, a dokonca sme sa pre ňu aj pohádali. Aspoň ja som sa hádala. Ľudovít by sa nikdy s nikým nehádal. Keď sa s ním škriepiš, akoby si bojovala so vzduchom. Nerada sa púšťam do sporov s ľuďmi, ktorí úder nevrátia."

„Theodora," ozvala sa Anna. „Teraz budem veľmi zvedavá a nepríjemná. Môžeš ma usadiť, ak budeš chcieť. Prečo sa s Ľudovítom nevezmete?"

Theodora sa zasmiala.

„Musím priznať, že je to otázka, ktorú mi dosť dlho kládli všetci ľudia z Graftonu, Anna. Nemám žiadne námietky proti sobášu s Ľudovítom. To je dosť úprimné aj pre teba, však? Ale je dosť ťažké vydať sa za muža, ak ťa o to nepožiada. A Ľudovít ma o ruku nikdy nepožiadal."

„Vari je taký hanblivý?" dorážala Anna. Pretože vycítila, že Theodora je v tej správnej nálade, mienila tô využiť a zistiť o tejto zložitej záležitosti úplne všetko.

Theodora zložila prácu a zamyslene sa zahľadela na zelenajúce sa svahy letného sveta.

„Nie, nemyslím, že by to bolo tým. Je to jednoducho jeho štýl - speedovský štýl. Speedovci sú všetci priveľmi rozvážni a opatrní. Zvyknú o veci rozmýšľať roky, kým sa ju rozhodnú urobiť. A niekedy si dokonca tak zvyknú na uvažovanie o tej veci, že sa k nej nikdy nedostanú - ako napríklad starý Alder Speed, ktorý neustále rozprával o tom, že pôjde pozrieť brata do Anglicka, ale nikdy nešiel, hoci nebolo jediného vážneho dôvodu, prečo by nemohol. Nie sú leniví, ale radi si dávajú načas."

„A Ľudovít je jednoducho ich reprezentatívny exemplár," podotkla Anna.

„Presne tak. Nikdy v živote sa neponáhľal. Už šesť rokov rozmýšľa o tom, že by si mal dať premaľovať dom. Každú chvíľu sa o tom so mnou radí, vyberá farby, ale dom stojí, ako bol. Má ma rád a chystá sa ma raz popýtať o ruku. Otázka znie, či ten čas vôbec príde."

„Prečo ho trochu nepopoženieš?" opýtala sa netrpezlivo Anna.

Theodora sa vrátila k ručnej práci s úsmevom.

„Ak je vôbec možné Ľudovíta popohnať, ja nie som tá, čo by to mala urobiť. Som príliš hanblivá. Možno sa ti zdá smiešne, keď to hovorí žena môjho veku a vzrastu, ale je to tak. Samozrejme, viem, že je to jediný spôsob, akým Speedovcov vôbec prinútiť, aby sa oženili. Moja sesternica sa vydala za Ľudovítovho brata. Nehovorím, že mu to ustavične navrhovala, ale zrejme to k tomu nemalo ďaleko. Ja by som niečo také nedokázala urobiť. Raz som to skúsila. Keď som zbadala, že som už zrelá a ostatné dievčatá v mojom veku odchádzajú do nových domovov, chcela som Ľudovíta trochu postrčiť. Ale ostalo mi to v hrdle. A nedbám. Ak sa nedá zmeniť meno Dix na Speed bez toho, aby som prevzala iniciatívu, ostanem Dixová do konca svojho života. Vieš, Ľudovít si neuvedomuje, že starneme. Myslí si, že sme stále tí rozjarení mladí s množstvom času pred sebou. To je speedovská mentalita. Nikdy nezistia, že žijú, kým neumrú."

„Máš ho rada, však?" opýtala sa nežne Anna, ktorá medzi Theodorinými paradoxnými rečami vycítila náznak skutočnej trpkosti.

„Bože môj, áno," povedala Theodora úprimne. Nepovažovala ani za potrebné sa nad takým zrejmým faktom začervenať. „Môj svet je samý Ľudovít. A on očividne potrebuje niekoho, kto by sa oňho staral. Je zanedbaný, vyzerá otrhaný. Nakoniec to vidíš aj sama. Tá jeho stará tetka sa mu trochu stará o dom, ale nestará sa o neho. Práve prichádza do veku, keď sa o muža treba starať a trochu ho rozmaznávať. Ja sa cítim osamelá tu, on sa cíti osamelý tam, je to smiešne, však? Nečudujem sa, že sme námetom pre ten najotrepanejší graftonský vtip. A Boh vie, že sa na ňom smejem aj ja sama. Niekedy som si myslela, že keby Ľudovít začal žiarliť, trochu by ho to prebudilo. Lenže ja by som nedokázala flirtovať, a navyše tu nie je nikto, s kým by som mohla, aj keby som to dokázala. Každý z okolia sa na mňa pozerá ako na Ľudovítovo vlastníctvo a netúži dostať sa s ním do sporu."

„Theodora!" vykríkla Anna. „Mám plán!"

„Čo chceš robiť?" zvolala Theodora.

Anna jej svoj plán do detailov vysvetlila. Theodora sa spočiatku iba zasmiala a protestovala, ale napokon podľahla Anninmu nadšeniu a ustúpila.

„Nuž, tak to teda skús," povedala rezignovane. „Ak sa Ľudovít nahnevá a nechá ma, budem na tom veľmi zle. Ale risk je zisk. Myslím, že je tu istá šanca. Okrem toho musím priznať, že som už z jeho váhania unavená."

Anna sa vracala do Sídla ozveny, prekypujúc radosťou zo svojho nápadu. Počkala si na Arnolda Shermana a povedala mu, čo sa od neho očakáva. Arnold si to vypočul a zasmial sa. Arnold Sherman bol starší vdovec, blízky priateľ Štefana Irvinga a prišiel s Irvingovcami na Ostrov princa Eduarda stráviť leto. Bol to pekný muž a stále mal zmysel pre čertoviny, takže do Anninho plánu dokonale zapadal. Rozveselila ho myšlienka na pošťuchnutie Ľudovíta Speeda a vedel, že Theodora Dixová svoju úlohu tiež zvládne. Bude to zábava, nech sa to už skončí akokoľvek.

Opona prvého dejstva sa zodvihla po omši vo štvrtok večer. Keď ľudia vychádzali z kostola, plný mesiac sa usmieval z oblohy, takže každý jasne videl. Arnold Sherman sa postavil na schodíky pri dverách a Ľudovít Speed sa oprel o roh múru cintorína, ako to robieval roky. Chlapci si šepkali, že z toho miesta už odrel farbu. Ľudovít nepoznal žiaden dôvod, prečo by sa mal nalepiť na kostolné dvere. Theodora predsa vyjde tak, ako obyčajne, a on sa k nej pripojí, keď pôjde okolo rohu.

Ale stalo sa toto: Theodora vyšla na schody - jej majestátna postava sa vynímala vo svetle parkovej lampy - a Arnold Sherman sa jej opýtal, či ju môže odprevadiť domov. Theodora pokojne prijala ponúkané rameno a tak spolu prešli okolo omráčeného Ľudovíta, ktorý bezmocne hľadel za nimi, akoby nemohol uveriť vlastným očiam.

Ešte chvíľu tam ochabnuto stál a potom sa pustil dolu cestou za svojou vrtkavou dámou a jej novým nápadníkom. Chlapci a nezodpovední mladíci sa zhŕkli v očakávaní nejakého vzrušenia, ale boli sklamaní. Ľudovít sa ponáhľal, kým nedobehol Theodoru a Arnolda Shermana, a potom kráčal pokorne za nimi.

Theodora sa cestou domov neveľmi bavila, hoci Arnold Sherman sa snažil byť obzvlášť zábavný. Jej srdce pišťalo po Ľudovítovi, ktorého šuchtavé kroky počula za sebou. Obávala sa, že bola priveľmi krutá, lenže už nemohla cúvnuť. Povzbudzovala sa myšlienkou, že je to všetko pre jeho vlastné dobro, a zhovárala sa s Arnoldom Shermanom, akoby bol jediným mužom na svete. Úbohý, opustený Ľudovít, kráčajúci pokorne za nimi, ju počul, a keby bola Theodora len tušila, akú trpkú pilulku musel jej milý prehltnúť, nikdy by nebola schopná mu ju naservírovať, čo aj pre aké dobro.

Keď Theodora s Arnoldom prešli bránkou, Ľudovít musel zastať. Theodora sa obzrela cez plece a videla ho, ako tam nehybne stojí. Jeho opustená postava sa jej vkrádala do myšlienok celú noc. A keby sa Anna nebola zastavila na druhý deň a nepovzbudila ju, možno by bola všetko pokazila predčasným ústupom z boja.

Ľudovít zatiaľ stál nehybne na ceste a ani trochu nedbal na hlásky a komentáre dobre sa zabávajúceho hlúčika chlapcov, kým Theodora a jeho sok zmizli za borovicami rastúcimi pri chodníku. Potom sa obrátil a išiel domov, nie svojím zvyčajným pomalým krokom, lež nervóznou rýchlou chôdzou, ktorá prezrádzala vnútorný nepokoj.

Bol zmätený. Nebol by väčšmi prekvapený, keby nečakane prišiel koniec sveta, alebo keby sa lenivá graftonská rieka zrazu obrátila proti prúdu. Celých pätnásť rokov odprevádzal Theodoru po večernej omši on, a zrazu sa tu objaví nejaký obstarožný cudzinec s aureolou „Štátov" okolo seba a pokojne si s ňou odkráča, rovno pred Ľudovítovým nosom. A čo bolo ešte horšie, Theodora s ním odišla dobrovoľne, ba čo viac, očividne sa v jeho spoločnosti dobre bavila. Bol to úder pod pás a Ľudovít vo svojej pohodlnej duši pocítil spravodlivý hnev.

Keď došiel na koniec cestičky vedúcej k jeho domu, zastal pred bránkou a zahľadel sa na svoj dom usadený v polmesiacovitom brezovom háji. Dokonca aj za mesačného svitu bol jeho vetrom a dažďom ošľahaný vzhľad zjavný. Pomyslel si na povesti o paláci Arnolda Shermana v Bostone a nervózne si pretrel bradu opálenými prstami. Potom zovrel päsť a udrel ňou na stĺp pri dverách.

„Nech si Theodora nemyslí, že ma takto pustí k vode po pätnástich rokoch!" povedal. „Sherman-Nesherman, aj ja k tomu mám ešte čo povedať. Toľká bezočivosť!"

Nasledujúci deň Ľudovít odišiel do Carmody a najal Joshuu Pyea, aby mu namaľoval dom, a ešte v ten večer, hoci ešte nebola sobota, sa vybral k Theodore.

Lenže Arnold Sherman tam bol už pred ním, a dokonca sedel v Ľudovítovom kresle. Ľudovít sa teda musel usadiť do Theodorinho nového prúteného hojdacieho kresla, kde sa cítil - a aj tak vyzeral - úboho nemiestne.

Ak sa aj Theodore videla táto situácia trápna, zvládla ju s bravúrou herečky. Ešte nikdy nevyzerala tak pekne a Ľudovít si všimol, že mala oblečené svoje druhé najlepšie hodvábne šaty. Zúfalo premýšľal, či si ich obliekla v očakávaní návštevy jeho soka. Kvôli nemu si hodvábne šaty nikdy neobliekala. Ľudovít vždy patril k tým najpokojnejším ľudským bytostiam, ale teraz, ako tu ticho sedel a počúval dokonalú konverzáciu Arnolda Shermana, sa cítil priam vražedne.

„Mala si vidieť, ako sa mračil," informovala Theodora nadšenú Annu na druhý deň. „Asi je to odo mňa hnusne, ale som tomu skutočne rada. Bála som sa, že sa jednoducho nafučí a zostane stranou. Ale keď sa fučí u mňa, je to v poriadku. Veľmi sa trápi, chudáčik, a mňa priam zožierajú výčitky svedomia. Snažil sa včera vydržať dlhšie ako pán Sherman, ale nepodarilo sa mu to. Nikdy si nevidela zúboženejšie stvorenie, ako bol on, keď sa ponáhľal dolu cestou. Áno, naozaj sa ponáhľal."

Nasledujúcu nedeľu šiel Arnold Sherman s Theodorou do kostola a na omši sedel pri nej. Keď vošli dnu, Ľudovít Speed sa zrazu postavil vo svojej lavici pod galériou. Okamžite si opäť sadol, ale každý, kto tam dovidel, si to musel všimnúť, a v ten večer si všetci po celej dĺžke a šírke graftonskej rieky rozprávali o tejto dramatickej udalosti so zjavnou radosťou.

„Áno, vyskočil, akoby ho čosi ťahalo na nohy práve vtedy, keď kňaz čítal kapitolu z Biblie," hovorila Ľudovítova sesternica Lorella Speedová, ktorá bola v kostole, svojej sestre, ktorá tam nebola. „Tvár mal bielu ako krieda a jeho oči doslova blčali. Prisahám, že som nikdy necítila také vzrušenie! Takmer som očakávala, že na nich vyskočí. Ale on iba prudko vydýchol a znovu si sadol. Neviem, či ho Theodora Dixová videla, alebo nie. Vyzerala veľmi pokojne a nezúčastnene."

Theodora ho síce nevidela, ale ak vyzerala pokojne a nezúčastnene, jej výzor klamal. Bola hrozne zmätená. Nemohla zabrániť Arnoldovi Shermanovi, aby s ňou išiel do kostola, no zdalo sa jej, že to už zašlo priďaleko. V Graftone nezvykli ľudia chodiť spolu do kostola a sedieť spolu, ak už neboli tesne pred zásnubami. Čo ak to Ľudovíta naplní zúfalstvom namiesto toho, aby ho to prebudilo? Počas celej omše sedela ako kôpka nešťastia a z kňazových slov nevnímala ani jedno.

Ale Ľudovítove výstupy ešte neboli na konci. Speedovci sa možno ťažko rozhýbu, ale keď sa to už podarí, nič ich nezastaví. Keď Theodora a pán Sherman vyšli z kostola, Ľudovít už čakal na schodoch. Stál tam rovno a neochvejne, hlavu zaklonenú, plecia vystreté, a keď sa pozrel na svojho soka, v jeho pohľade bola jasná výzva. A v dotyku jeho ruky ha Theodorinom ramene bola panovačnosť, akú uňho ešte nevideli.

„Smiem vás odprevadiť domov, slečna Dixová?" povedal, ale jeho tón naznačoval, že ju odprevadí, či sa jej to páči, alebo nie. Theodora s ospravedlňujúcim pohľadom na Arnolda Shermana jeho ponuku prijala, a Ľudovít ju odviedol cez trávnik v tichosti, ktorú sa neodvážili narušiť ani kone priviazané k ohrade. Pre Ľudovíta to bola hodina plná nádherného života.

Anna išla na druhý deň celú cestu z Avonlea, len aby si vypočula novinky. Theodora sa sebavedome usmievala.

„Áno, všetko sa už skutočne vyriešilo, Anna. Včera cestou domov ma Ľudovít skrátka a jasne požiadal, aby som si ho vzala - v nedeľu. Musí to byť hneď, pretože Ľudovít nie je už ochotný čakať ani o týždeň dlhšie, než je potrebné."

„Takže to nakoniec nebolo všetko nadarmo," povedal pán Sherman, ked mu Anna zatelefonovala do Sídla ozveny dobré správy. „Ty sa, samozrejme, tešíš, ale moja hrdosť padla za obeť. Odteraz o mne budú všetci v Graftone hovoriť ako o tom chlapovi z Bostonu, čo chcel Theodoru Dixovú, a nedostal ju."

„Ale vy budete vedieť, že to nie je pravda," upokojovala ho Anna.

Arnold Sherman si spomenul na Theodorinu zrelú krásu a jej príjemnú spoločnosť.

„No, tým si nie som príliš istý," povedal s povzdychom.




WebZdarma.cz