Lilianino obchodné podnikanie
(ukázka z knížky Cesta za šťastním)

Lilian Mitchellová zabočila do obchodu s potravinami na Randall Street práve vtedy, keď z neho vyšla Esther Millerová s Ellou Tailorovou. Chladne odpovedali ne jej pozdrav a vymenili si veľavýznamné pohľady.

Lilianina bledá tvár sčervenela. Toto vysoké, štíhle, asi sedemnásťročné dievča bolo oblečené do smútočných šiat. Dievčatá, ktoré Lilian stretla, boli dakedy jej blízkymi praiteľkami. To bolo však predtým, než Mitchellovci prišli o všetky peniaze. Odvtedy Lilian opustilo mnoho jej dávnych dôverných priateliek a to ju nesmierne bolelo.

Predavači v obchode mali plné ruky práce a Lilian si sadla a čakala kým na ňu príde rad. Vedľa nej čakali ďalšie dve dámy a rozprávali sa.

„Hellen odo mňa chce, aby som jej dovolila usporiadať oslavy narodenín,“ rozprávala pani Saudersová unavene.

„Tak dávno to mala sľúbené a mňa trápi myšlienka, že budem musieť dieťa sklamať. Naša pomocnica minulý týždeň odišla a ja sama pravdepodobne nezvládnem pečenie všetkých tých tort a celú prípravu. Nemám na to čas ani silu, a tak sa musí Hellen zaobísť bez oslavy.“

„Keď hovoríme o tých pomocniciach,“ povedala pani Reevesová skľúčene, „cítim sa úplne bezmocná. Je také ťažké získať dobrú a všestrannú pomocnicu. Posledná, ktorú som mala, bola taká bezočivá, že som ju musela prepustiť, a tá, ktorú mám teraz, nevie upiecť chutný chlieb. Ale ani ja sama som nemala nikdy pri pečení chleba šťastie.“

„To je veľký problém aj pani Porterovej. Nie je ľahké napiecť chlieb pre toľkých nájomníkov. Urobila si už želé?“

„Nie. Mária vraví, že ho nevie urobiť, a mne sa neche trápiť s tým. Budem sa však musieť postarať o to.“

V tej chvíli podišla predavačka k Lilian, tá si kúpila pár vecí a vyšla z obchodu von.

„Tamto ide Lilian Mitchellová,“ povedala pani Reevesová polohlasne. „Vyzerá veľmi bledá. Ľudia vravia, že ich rodina hrozne schudobnela, odkedy zomrel Henry Mitchell. Vraj mal obchodné záležitosti vo veľmi zlom stave.“

„Pani Mitchellovej je mi veľmi ľúto,“ odvetila pani Saundersová. „Je to taká príjemná žena. Myslím, že Lilian bude musieť niečo urobiť, ale tu má dievča veľmi málo príležitostí.“

Lilian, kráčajúc dolu ulicou, utrápene preberala v mysli problémy svojej mladej existencie. Jej otec zomrel minulý rok na jar. Bol to sľubne prosperujúci obchodník; Mitchellovci sa mali dovtedy dobre a Lilian bola ich jediným a rozmaznávaným dieťaťom. Potom prišla šokujúca náhla smrť Henry Mitchella a finančný krach. Rodina zistila, že jeho obchodné záležitosti sú v zlom stave. Keď splatili všetky dlhy, zostalo im žalostne málo – sotva na nájomné pre Lilian a jej matku. Presťahovali sa do chalúpky v chudobnej štvrti a Lilian počas leta urputne premýšľala, čo by mohla urobiť. Pani Mitchellová bola krehká žena, a tak bremeno ich ťažkej situácie spočívalo na pleciach mladej Lilian. Zdalo sa, že pre ňu nikde niet miesta. Učiť nemohla, na nič nemala osobitný talent. Vo Willingtone, ktorý bol dosť ospalým malým mestom, nemala výhľad uplatniť sa, a tak bola veľmi zúfalá.

„ Naozaj neviem, čo mám robiť, mama,“ povedala Lilian zarmútene pri stole počas večere. „Nemám vôbec žiaden talent; je to strašné, keď sa človek narodí bez talentu. A napriek tomu musím niečo urobiť, a to čoskoro.“

A keď poumývala riad, šla do svojej izby a poplakala si.

Staré príslovie však vraví, že ráno je múdrejšie večera. Po chvíli, keď sa Lilian vyplakala, zostala sedieť pri okne, pozorujúc tenký kosáčik mesiaca v nove, ako žiari ponad stromy dolu na ulicu. Upokojila sa a postupne sa jej situácia nejavila až taká beznádejná. O minútu neskôr sa priam vrútila do malej obývacej izby, kde šila jej matka.

„Mama, sme zachránené! Dostala som nápad!“

„Tak potom ho nezabudni,“ povedala pani Mitchellová s úsmevom. „Čo je to drahá?“

Lilian sa utíšila, sadla si vedľa matky a rozprávala jej obsah rozhovoru, ktorý si v to popoludnie vypočula v obchode.

„A teraz som prišla, mamička, na úžasnú myšlienku. Často si mi vravela, že som rodená kuchárka a že mám pri varení šťastie. A tak pôjdem zajtra ráno k pani Saundersovej a ponúknem sa, že jej pripravím všetky dobroty na Heleninu oslavu narodenín, a potom sa opýtam pani Reevesovej a pani Porterovej, či im smiem napiecť chlieb. Na začiatok to bude stačiť. Ako vieš, rada varím a som presvedčená, že po čase si môžem vybudovať prosperujúce podnikanie.“

„Zdá sa mi, že je to dobrá myšlienka,“ povedala pani Mitchellová zamyslene, „a želám si, aby si to skúsila. Ale premyslela si si to dobre? Bude ťa čakať aj mnoho ťažkostí.“

„Viem, že všetko nepôjde hneď hladko, a dokonca možno úplne zlyhám, ale akosi neverím, že by sa mi to stalo.“

„Veľa tvojich starých priateliek si pomyslí...“

„Ach, áno, aj to viem, ale nebude mi to prekážať, mamička. Myslím si, že nie je hanba pracovať a zarábať si na živobytie. Budem sa snažiť, ako budem vedieť, a nebudem si všímať, čo vravia ľudia.“

Ďalší deň skoro ráno sa Lilian vybrala na cestu. Dôkladne si premyslela všetky podrobnosti svojho malého obchodného podnikania, zvážila vhodné spôsoby aj prostriedky a rozhodla sa pre tú najrozumnejšiu cestu. „Začnem pomalšie, a už som si istá svojím úspechom,“ pomyslela si. Jedným z veľkých problémov ľudí žijúcich vo Willingtone bolo získať šikovných pomocníkov. V Draytone, vo veľkom susednom meste, bolo niekoľko tovární, do ktorých odišlo pracovať veľa dievčat z Willingtonu, ostalo ich len pár, ktoré chceli ísť slúžiť. Mnohé z nich však boli zlé kuchárky a Lilian bystro usúdila, že využije svoju schopnosť dobre variť u bezradných domácich paní.

Lilian bola, ako sama o sebe povedala, „rodená kuchárka.“ To bol jej kapitál a mienila z neho vyťažiť čo najviac. Pani Saundersová počúvala podrobnosti o jej plánoch s prekvapením a radosťou.

„To je práve to,“ povedala. „Hellen tak dychtivo túži po tej oslave, ale ja sama sa na ňu nemôžem podujať. Narodeniny má v piatok. Stihneš dovtedy všetko pripraviť?“

„Áno, myslím, že áno,“ povedala Lilian živo, vytiahnuc svoj poznámkový blok. „Nadiktujte mi, prosím, zoznam toho, čo chcete, a budem sa snažiť vyhovieť vám.“

Od pani Saundersovej išla k pani Reevesovej, a len čo jej vysvetlila dôvod svojej návštevy, našla v nej ďalšiu zákazníčku. „Dodám vám toľko chleba a rožkov, koľko potrebujete,“ povedala, „a sľubujem, že budú dobré. A teraz to želé. Viem robiť dobré želé a veľmi rada vám ho pripravím.“

Keď Lilian odišla, niesla si objednávku na dva tucty pohárov s jablkovým želé a stálu objednávku na chlieb a rožky. Ako ďalšiu navštívila pani Porterovú a aj tá s radosťou využila ponuku.

„Verím, že tvoj chlieb bude dobrý,“ povedala, „a môžeš so mnou počítať ako so stálou zákazníčkou.“

Lilian si pomyslela, že na prvý pokus už nahromadila dostatočne veľkú objednávku, a spokojná odišla domov. Po ceste sa zastavila v obchode s potravinami a urobila veľký nákup, ktorý pána Hoopera veľmi prekvapil. Keď mu povedala o svojom pláne, široko otvoril oči od prekvapenia. „Musím o tom povedať svojej manželke. Akosi zoslabla a nemá rada varenie.“

Po večeri sa Lilian pustila do práce, opásaná veľkou zásterou. Šľahala vajcia, odkôstkovala hrozienka, miešala a piekla, kým sa nezotmelo. Keď prišiel čas isť spať, bola taká unavená, že sotva vládala vyjsť hore schodmi. Cítila sa však šťastná, pretože mala za sebou úspešný deň. A také boli aj ďalšie dni, týždne a mesiace. Bolo to obdobie sústavnej a ťažkej práce, prinieslo jej však odmenu. Lilian nesľubovala viac, ako mohla zabezpečiť, a jej zákazníčky boli spokojné. Zakrátko mala vybudovaný pravidelný a rozrastajúci sa obchod, pretože postupne získavala nových zákazníkov a z tých sa stávali stáli zákazníci.

Ľuďom, ktorí usporadúvali oslavy, prišlo veľmi vhod nasledovať príklad pani Saundersovej a objednávať si výrobky od Lilian. Tá mala veľmi rušnú zimu. Prirodzene, všetko neprebiehalo vždy hladko; musela zápasiť s mnohými ťažkosťami. Niekedy prišli dni, keď mala pocit, že sa jej nič nedarí – dymil sporák alebo rúra nechcela dobre piecť, torty nevyskočili, koláčiky dobre nevykysli, chlieb sa nevydaril, alebo si popálila prsty. A vtedy sa jej zdalo, že sa v zúfalstve vzdá. Inokedy zasa zistila, že ju opustili niekoľkí z jej starých známych. Bola však dosť múdra, a tak sa tým veľmi netrápila. Skutoční priatelia stáli pri nej, tvár jej matky stratila ustarostený výraz a podnikanie sa jej darilo. Bola plná odhodlania, ale zároveň sa mala na pozore. Nadobudla už veľa skúseností a naučila sa prijímať aj isté neúspechy. Počas zimy sa Lilian a jej matke darilo robiť väčšinu prác samostatne. Na mimoriadne rušné dni si najímali malú Mary Robinsovú zo susedstva a tu a tam zavolali na pomoc Jimmy Bowena a jeho praktické sane na odvoz objednávok zákazníkom. Keď však prišla jar, Lilian sa pripravovala na otvorenie letnej sezóny v omnoho väčšom rozsahu. Na celé obdobie si najali Mary Robinsovú a Johna Perkinsa s jeho rýchlym vozom, ktorý využívali na rozvoz výrobkov. Na zadnom dvore si zriadili letnú kuchyňu a kúpili nový sporák. Do willingtonských novín News začala Lilian posielať originálne reklamy a všetkým svojim stálym zákazníkom rozposlala atraktívnu ponuku. V tom období boli časté pikniky a svadby. Vďaka chutnému chlebu a rožkom jej obchod prekvital. Dostávala objednávky aj na nakladanú zeleninu, zaváraniny a želé a vznikla tak ďalšia prekvitajúca činnosť, takže si musela najať ešte jednu pomocnicu.

Základnou zásadou Lilian bolo, že nikdy neodoslala tovar, ktorý nezodpovedal jej predstavám. Nepodarky nechávala doma a niekedy pracovala aj do polnoci, aby objednávku zabezpečila načas. Jej heslom bolo: „Načas a dokonale.“

Dlhé a horúce letné dni boli vyčerpávajúce a niekedy bola z toho všetkého veľmi unavená. Keď však pri výročí svojej prvej objednávky spočítala všetky účty, bola príjemne prekvapená. Hoci nezískala veľké bohatstvo, ale splatila všetky výdavky a zostal jej zisk sto dolárov. Takže položila pevné základy prosperujúceho podnikania.

„Mama,“ povedala slávnostne, keď si utrela troška múky z nosa a začala premiešavať cukrovú polevu na svadobnú tortu Blanche Remimgtonovej, „nemyslíš si, že moje podnikanie bolo skutočne úspešné?“

Pani Mitchellová pozrela na svoju zaneprázdnenú dcéru s materským úsmevom. „Áno, myslím, že áno,“ odvetila.




WebZdarma.cz